V jedno zasnežené zimné ráno už o piatej zvonil mladý muž pri dverách domu, kde sa malo rozhodnúť o tom, či sa bude môcť stať misionárom, alebo nie. Voviedli ho do kancelárie. Sadol si a tri hodiny musel čakať na pohovor. O ôsmej sa objavil starší muž, misionár na dôchodku, a začal mu klásť otázky.

„Viete slabikovať?“

Trochu zmätený uchádzač začudovane odpovedal: „Pravdaže, pane.“

„Tak mi vyslabikujte slovo misionár.“

„Mi-si-o-nár.“

„Výborne. Viete aj počítať?“ pokračoval starší pán.

„Myslím, že viem.“

„Tak vás poprosím vypočítať dva plus dva.“

„Štyri,“ odpovedal mladý muž.

„Výborne,“ povedal skúšajúci. „Myslím, že ste to zvládli výborne. Zajtra máme zasadanie komisie. Potom vám oznámim výsledok.“

Na komisii skúšajúci informoval kolegov slovami: „Ten muž má predpoklady stať sa dobrým misionárom. Po prvé, otestoval som jeho sebazaprenie tým, že som ho požiadal, aby za mnou prišiel o piatej ráno. Neprotestoval, nesťažoval sa a nepýtal sa, prečo to musí byť tak skoro. Po druhé, vyskúšal som ho, či je presný – a prišiel naozaj načas. Po tretie, chcel som zistiť, či je trpezlivý. Nechal som ho preto tri hodiny čakať. Vydržal to. Po štvrté, zaujímalo ma, či sa dokáže ovládať, či nie prchký a náladový. Nesklamal ma. Neprejavil ani náznak hnevu alebo mrzutosti. Po piate, chcel som zistiť, či je skromný a pokorný. Dal som mu otázky, na ktoré by vedelo odpovedať sedemročné dieťa. Nenahneval sa ani nerozhorčil. Som presvedčený, že tento mladý muž spĺňa všetky požiadavky, aby sa stal dobrým misionárom. Je to človek, akého potrebujeme.“


Zdieľať: