Jedného dňa som sa spýtal mamy: Aký význam to má, že sa nechám pokrstiť? Čo z toho mám? Nedala mi priamu odpoveď, ale porozprávala mi príbeh.

„Michal, noc predtým, ako si sa narodil, som sa modlila za teba a za celý tvoj život. Sedela som v hojdacom kresle a cítila tvoje jemné pohyby. Modlila som sa za teba, za každé obdobie tvojho života – od narodenia až po dospelosť. V tú noc som ťa odovzdala Bohu.

Keď si mal asi mesiac, vzali sme ťa do cirkevného zboru. Verejne sme ťa odovzdali do Božích rúk a prosili o požehnanie tvojho života. Ani v jednom prípade to však nebolo tvoje rozhodnutie. Nemohol si sa sám rozhodnúť, či tam chceš byť, alebo nie, či sa chceš stať Božím dieťaťom, alebo nie. My sme o tom rozhodli namiesto teba.

Rozhodnúť sa, či budeš alebo nebudeš pokrstený, sa však musíš sám. Dosiahol si vek, keď preberáš zodpovednosť za svoj život, za to, čo s ním chceš urobiť.

Rozhodneš sa zostať naďalej Božím dieťaťom? Ak áno, môžeš byť pokrstený. To je spôsob, ako Bohu i všetkým ľuďom ukážeš, že chceš chodiť s ním a žiť novým životom, pretože si sa rozhodol stáť na jeho strane.“

„Ďakujem mama, bolo to krásne.“