Človek žije, keď v niečo verí, nie keď o niečom hovorí a diskutuje.
Nádej
Rakúsky psychológ Viktor Frankl, zakladateľ logoterapie, ktorý prežil hrôzy koncentračného tábora počas druhej svetovej vojny, prišiel na to, že mať zmysel života, vedieť, pre čo žiť, je pre človeka oveľa dôležitejšie ako zábava, moc alebo čokoľvek iné. Stále znovu a znovu opakuje, že ak človek má pre čo žiť, vydrží takmer všetko. Ak mu však chýba tento rozmer a človek nevidí zmysel svojho života, je veľmi pravdepodobné, že jeho telesný i duševný stav sa veľmi zhorší, ba zrúti.
Tento svoj poznatok o dôležitosti poznania zmyslu života sa Franklovi potvrdil počas rokov, ktoré strávil ako židovský väzeň v nemeckom koncentračnom tábore. Život v tábore bol neuveriteľne ťažký a krutý. Väzni museli pracovať dlhé hodiny a dostali len toľko potravy, aby prežili. O nejakom pohodlí či hygiene sa vôbec nedalo hovoriť. Ako mesiace plynuli, Frankl si začal všímať, že niektorí väzni sa pod tlakom ťažkých okolností čoskoro vzdali, psychicky sa zrútili a zomreli; zatiaľ čo ostatní za rovnakých okolností neprestali strácať nádej, zvládli túto ťažkú situáciu a zostali nažive.
Vždy večer sa o tom rozprával so svojimi spoluväzňami, pričom používal niektoré psychologické metódy. Nakoniec sa mu potvrdili predpoklady, ktoré sformuloval ešte predtým, ako sa dostal do koncentračného tábora. Väzni, ktorí mali pre čo žiť, mali nejaký cieľ alebo plán dávajúci ich životu zmysel, patrili medzi tých, ktorí vedeli zmobilizovať svoje sily a prežiť. Mohlo to byť čokoľvek. Jeden väzeň mal doma duševne zaostalé dieťa a veľmi túžiť vrátiť sa domov a starať sa oň. Ďalší mal snúbenicu, s ktorou boli dohodnutí, že len čo sa skončí vojna, vezmú sa. Frankl túžil pomáhať ľuďom okolo seba a dokončiť svoju prácu o logoterapii – o tom, aké dôležité je mať v živote svoj cieľ, dôvod, prečo žijem.