Raz v nedeľu ráno sa deväťročný Jurko rozhodol, že nepôjde na bohoslužbu. Radšej pôjde na riadnu prechádzku. Mama mu často hovorievala, že ak nepôjde na bohoslužbu, nestretne sa s Ježišom. Ale Jurkovi sa zdalo, že do kostola chodí už celý život a ešte nikdy doteraz sa nestretol s Ježišom. Tak si povedal, že mu to nebude chýbať. Okrem toho kostolík, do ktorého chodieval, bol už dosť starý, malý a rozpadával sa. Nebolo tam nič, čo by ho lákalo a priťahovalo. Práve naopak.

Jurko na svojej dlhej prechádzke mestom prvýkrát v živote prešiel cez koľaje. Všimol si, že domy na druhej strane za koľajami sú oveľa väčšie a oveľa krajšie než tie, medzi ktorými on žil.

Keď prešiel okolo niekoľkých budov, ocitol sa pred najväčším a najkrajším kostolom, aký kedy videl. Len kostolná veža sa mu zdala taká vysoká ako hora. Keď prišiel bližšie, rozozvučali sa obrovské kostolné zvony a poslední ľudia zaparkovali svoje autá. Všetci mali krásne vyleštené nové autá a pekné šaty. Nevidel, že by niekto z tých, čo bývali za koľajami, prišli do tohto kostola.

„Toto musí byť ten kostol, kde chodieva Ježiš,“ povedal si Jurko. „Je taký veľký a nádherný.“ Keď prišiel bližšie, z vnútra sa šírila krásna hudba. Spomenul si, že mama mu hovorievala, ako anjeli v nebi spievajú na chválu Ježišovi. „To je ono!“ povedal Jurko, keď počul nádherný spevácky zbor. „Stavím sa, že sú to anjeli, ktorí spievajú Ježišovi!“

Vyšiel hore schodmi, prešiel cez veľké dvere a vošiel do priestrannej haly. Prešiel cez niekoľko ďalších dverí až napokon vošiel do miestnosti, kde prebiehala bohoslužba. Bola to najväčšia miestnosť, akú v živote videl. „Toto je miesto, kde musí byť Ježiš!“ zašepkal si Jurko.

Všimol si prázdne miesto asi v treťom rade zozadu, tak si tam sadol. Prezeral si ľudí, kde by tak mohol nájsť Ježiša. Zbor prestal spievať a akýsi vysoký muž v čiernom obleku poklepal Jurka po pleci. Nahol sa k nemu a spýtal sa ho, či by sa ho mohol niečo vonku opýtať.

Keď vyšli do haly, muž sa ho spýtal: „Chlapče, kde bývaš?“

„Pôjdete dolu ulicou, za rohom zabočíte doľava, prejdete cez koľaje a zase pôjdete dolu tou ulicou. My bývame tam niekde na konci tej ulice.“

„A kde máš rodičov?“ spýtal sa ho muž.

„Teraz sú pravdepodobne v kostole,“ odpovedal Jurko.

„Nuž, chlapče, nemyslíš, že by bolo lepšie, keby si šiel do toho kostola, kde máš svojich rodičov?“

„Ale ja som uvidel tento kostol a uvedomil som si, že je tu Ježiš. Preto som prišiel, aby som sa tu s ním stretol,“ povedal Jurko.

„Nuž, chlapče, myslím si, že bude najlepšie, ak pobežíš domov a s Ježišom sa stretneš vo svojom kostole, tam kde bývaš,“ povedal muž. „Tu naozaj nemôžeš zostať.“

Jurko pochopil, že muž chce, aby odišiel, preto sa veľmi nazlostil. „Ty len nechceš, aby som sa stretol s Ježišom a uvidel ho!“ zakričal, keď sa otočil a utekal von veľkými dverami, ktoré viedli na ulicu.

Cestou domov sa ho zmocnila taká ľútosť, že sa rozplakal. Aj keď vzlykal, kričal: „Bože, to nie je fér! Nechcel som nič iné len vidieť Ježiša! Ale oni mi nedovolili zostať tam!“

Pomaly sa vliekol a cez slzy sledoval chodník. Náhle za sebou začul kroky a pocítil ruku na pleciach. Otočil sa, poutieral si slzy – a zostal stáť ako prikovaný.

Bol to Ježiš!

Ježiš sa naňho usmial, objal ho a povedal mu: „Nehnevaj sa, syn môj. Ani mne tam nedovolili zostať.“


Zdieľať: