Dávidova rodina žila v San Franciscu. Jeho otec bol kazateľ. V detstve mu otec často pripomínal Božiu vernosť v minulosti, aby Dávid mohol dôverovať Bohu aj v budúcnosti, nech by sa stalo čokoľvek.

Dávid bol vysoký mladý muž, aktívny športovec. Keď mal 32 rokov, meral 188 cm a vážil vyše 80 kg. Lekári mu však diagnostikovali rakovinu, ktorá začala ničiť jeho telo. Za nejaký čas schudol tak, že nevážil ani 40 kg.

Keď už cítil, že onedlho odíde, poprosil otca, aby za ním prišiel do nemocnice. Ležal na posteli a hľadel na otca. Povedal: „Otec, spomínaš si, ako to bolo, keď som bol malý chlapec? Neraz si ma vzal do náručia a držal pri svojej hrudi.“

Otec prikývol. Potom Dávid pokračoval: „Myslíš si, otec, že by si to mohol urobiť ešte raz? Naposledy?“

Otec opäť prikývol. Sklonil sa k svojmu 32-ročnému vysokému, ale veľmi chudému a oslabnutému synovi, vzal ho do náručia a držal pri svojej hrudi tak, že svojou tvárou sa dotýkal tváre syna. Dívali sa jeden druhému z očí do očí. Po lícach im obom tiekli slzy. Potom syn povedal otcovi: „Ďakujem ti, že si mi v živote pomohol vybudovať si taký charakter, že sa ti dokážem pozrieť do tváre aj vo chvíli, ako je táto.


Zdieľať: