Blek bol už dosť starý a unavený, ale svojho pána mal stále rád. Chodieval s ním často do lesa, kde vraj bolo veľa medveďov. Pavel však ešte ani jedného nestretol. Naháňal vtáky, zajace a pritom robil buchot svojou puškou.

Pavel sa neraz vybral do lesa – vraj na medveďov. Otec ho varoval pred nebezpečenstvom, ktoré mu hrozilo, keby stretol silného medveďa. Pavel sa s tým však netrápil. Keby sa mu pošťastilo stretnúť sa s medveďom, všetko by určite zvládol. Veď strieľal celkom dobre.

Jedného popoludnia, celkom nečakane, prišla jeho príležitosť. Niekoľko hodín sa túlal po lese a Blek pobehoval okolo. Naháňal všetko, na čo svojimi starými nohami stačil. Práve utekal za zajacom.

Zrazu Pavel zazrel medzi krovím niečo veľké a tmavé. „Je to nejaká vec alebo medveď?“

Pomaly sa približoval. Stále si nebol istý, čo to je. Zrazu sa ten čierny predmet pohol. Bol to naozaj medveď. Otieral si krk o strom.

Pavel si nachystal pušku, ale veľké zviera sa obrátilo a zmizlo medzi kríkmi. Rozbehol sa krížom, aby si ušetril čas a medveďa predbehol. Za malou čistinkou sa zastavil. Medveď bol len niekoľko metrov pred ním. Obzrel sa. Pavel zdvihol pušku, zamieril a bác! Čakal, že medveď padne mŕtvy, ale nič také sa nestalo. Začal zlostne bručať a vyceril svoje veľké zuby. Blížil sa k Pavlovi. Pavel ešte raz vystrelil, ale opäť nič. Nemal už náboj. Opäť nabiť? To si teraz nemohol dovoliť. Rozzúrený medveď sa blížil. Teraz prišiel rad na Pavla, aby utekal. A veru aj utekal, a ešte ako!

V behu usilovne rozmýšľal. Takmer stratil nádej. Medveď mu bol v pätách! Zrazu si spomenul na svojho psa.

„Blek! Hej, Blek!“ kričal, čo mu hrdlo stačilo. „Medveeeeď!!“

Pes, aj keď bol dosť ďaleko, začul hlas svojho pána. Všimol si, že jeho pán kričí zo strachu.

„Blek! Blek! Blek!“

Pes vyskočil a vyrazil za svojím pánom. Zabudol, že už nevládze tak dobre ako kedysi. Prirútil sa na čistinku ako blesk a vbehol medzi Pavla a medveďa. Medveď naňho zaútočil, ale Blek uskočil. Vrhol sa na medveďov chvost. Vedel, že medveď neznesie, aby sa niekto dotkol jeho chvosta, zvlášť nie pes svojimi ostrými zubami.

Pes ešte raz zaútočil a medveď už uháňal preč. Ešte chvíľu za ním bežal; potom sa vrátil k svojmu pánovi.

„Dobrý psík! Zachránil si mi život, Blek!“ zvolal radostne Pavel. Zo svojej skúsenosti sa poučil. Odvtedy už bol oveľa opatrnejší.


Zdieľať: