Barbora Šilhárová už trinásť rokov pôsobí v africkej Ugande. O tom, ako sa tam dostala, povedala:

„Do Ugandy som prišla prvýkrát v januári 2010 ako lekárka cez Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Vtedy som si myslela, že len na trojmesačný pobyt. Ale ľudia, práca a aj krajina ma zaujali natoľko, že som si hneď prvý pobyt predĺžila.

Po rozhovore s pánom profesorom Krčmérym a jeho povzbudení som sa rozhodla pokračovať v povolaní, ktoré sa mi takto neočakávane otvorilo. Nasledoval trojmesačný pobyt v Južnom Sudáne, Lesothe a Tanzánii, ale stále ma to ťahalo naspäť do Ugandy, možno práve kvôli tomu, že ma veľmi oslovila téma HIV. V roku 2012 sme spustili náš prvý projekt – kliniku pre HIV pozitívne deti. Odvtedy viac-menej žijem v Ugande.“

Na otázku, či niekedy nemá chuť všetko zabaliť, odísť a už sa nevrátiť, odpovedala:

„Napadne mi to minimálne raz denne, hlavne pri práci s miestnymi ľuďmi, pretože niekedy je to „trošku komplikovanejšie“. Je to predsa úplne iná krajina, iná kultúra, iné výzvy… Ale vzhľadom na to, že mám extrémne veľkú motiváciu tam ostať – táto práca ma veľmi napĺňa, mám tam svojho adoptovaného synka a viera, že to má zmysel – to sú veľmi silné motivácie na to, aby som pokračovala v tom, čo robím. Samozrejme, niekedy je to ľahšie, niekedy ťažšie. Veľmi sa snažím vyhnúť tomu, aby som vyhorela, pretože emočne je to veľmi náročná práca. Dennodenne sa tam človek stretáva v podstate s banálnymi problémami, ktoré by sme na Slovensku vedeli riešiť, ale tam sú viac-menej neriešiteľné. Napríklad rodina, ktorá má sedem detí. Otec ich opustil a matka s jedným dieťaťom má ísť na príjem do nemocnice kvôli transfúzii krvi. Ale ona povie: ´Ja si to nemôžem dovoliť, lebo nemám s kým nechať tie ostatné deti doma.´ A to sú veci, ktoré, žiaľ, neviem vyriešiť.“


Zdieľať: