V období, keď sa Matke Tereze darilo v jej službe chudobným, jedna vec ju veľmi trápila. Nemohla splniť želanie svojej matky a navštíviť ju napriek tomu, že urobila, čo mohla. Matku nevidela odvtedy, čo ako osemnásťročná odišla z domu. Pritom jediným želaním jej matky bolo uvidieť ju a jej brata skôr, než umrie.

V Ríme šla na albánske veľvyslanectvo a požiadala o povolenie navštíviť Albánsko. Pani, ktorá ju sprevádzala povedala: „Ani s ňou nehovorili. Keď Matka Tereza opustila veľvyslanectvo, po prvýkrát som v jej očiach uvidela slzy. Pozrela smerom k nebu a povedala: ´Ó, Bože, rozumiem svojmu vlastnému utrpeniu a prijímam ho. Ale je ťažké pochopiť a prijať utrpenie mojej matky, keď všetko, po čom vo svojej starobe túži, je znovu uvidieť svoje deti.“

Nasledujúci deň pani Bojaxhiová (mama Matky Terezy) nadiktovala do listu toto: „Aj keby sme sa nikdy viac nestretli na tomto smutnom svete, určite sa stretneme v nebi.“

Jej mama zomrela bez toho, aby sa jej prianie uvidieť svoje deti splnilo.


Zdieľať: