V roku 1954 našli pred nemocnicou v Balrampure v Indii malého chlapca. Lekári boli zmätení z toho, v akom stave ho našli. Ani po mnohých vyšetreniach nevedeli, čo s ním.
Chlapec mal stvrdnutú kožu na rukách a kolenách, ako keby celý život chodil po štyroch. Mal veľmi ostré zuby a doráňané ďasná. Predpokladali, že hrýzol do kameňa alebo veľmi tvrdého dreva. Mal jazvy na krku zozadu, akoby ho vláčili zvieratá s ostrými zubami. Nepoužíval nijaké zrozumiteľné slová. Zdalo sa, že nie je schopný s nikým komunikovať. Nemal meno, preto ho sestričky v nemocnici nazvali „Ramu“.
Ramu neprejavoval nijaký záujem o ostatné deti a mal strach z dospelých. Ale jedného dňa vzal istý zamestnanec nemocnice Ramuho a niekoľko ďalších detí do zoo. Zamestnanec si všimol, že Ramu výrazne ožil, keď uvidel klietku s vlkmi. Ramu volal na vlkov a zdalo sa, že bol schopný s nimi komunikovať.
Toto viedlo lekárov k tomu, že sa rozhodli urobiť experiment. Zistili, že Ramu vie skôr chlípať mlieko z misky, než piť z pohára. Potravu jedol tak, že si trhal kúsky a kosti dokázal hrýzť celé hodiny. Lekári napokon dospeli k záveru, že Ramu bol „ghadya ka bacha“ – vlčí chlapec, ktorý zrejme vyrastal niekde medzi divými zvieratami a preto sa správal viac ako vlk než ako ľudská bytosť. Vyrastal medzi vlkmi, preto sa správal ako jeden z nich.
Najviac sa naučíme z toho, čo vidíme – doma, u priateľov… Iní ovplyvňujú nás a my ovplyvňujeme ich. Rozhodujúca otázka znie: Aký vplyv šíriš?


Zdieľať: