Klobúk dolu pred Ucebou Babsonovou z Floridy. Keď sa v slávnostnom talári dostavila na promóciu, publikum na znak úcty a obdivu vstalo a nadšene tlieskalo.

Uceba Babsonová dokončila svoje štúdium na vysokej škole niekoľko mesiacov po dosiahnutí svojich deväťdesiatich rokov.

Keď ako malá začala chodiť do školy, musela chodiť pešo do jednotriedky, ktorá sa nachádzala dva kilometre od jej domu. V roku 1931 urobila maturitu a vydala sa za farmára, ktorý pestoval zeleninu.

Sedemdesiat rokov po ukončení štúdia sa Uceba rozhodla, že sa do školy vráti. Mala v tom čase už osemdesiatjeden vnukov a pravnukov a prežila troch manželov. Stále však túžila študovať aj na vysokej škole.

Každé ráno vstávala o štvrtej ráno a jazdila do vzdelávacieho centra pre dospelých. Čas strávený študovaním matematiky, angličtiny, prírodných a spoločenských vied sa nakoniec oplatil – získala vysokoškolské vzdelanie. „Je to niečo, čo som si pred mnohými rokmi sľúbila,“ povedala na svojej promócii. „Nebolo to ľahké, ale bolo to krásne!“

Bohatstvo Kristovej milosti je také nesmierne, že ho nemôžeme nikdy vyčerpať. Boh si praje, aby sme rástli a poznávali Ježiša Krista, v ktorom „sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania.“ (Kol 2,3) Celú večnosť budeme skúmať krásu jeho nevyčerpateľnej milosti.

Ucebe Babsonovej, ktorá sa po sedemdesiatich rokoch vrátila do školy a v deväťdesiatich rokoch promovala, patrí úcta. K podobnému postoju nás vedie Boh bez ohľadu na to, či máme deväť, alebo deväťdesiat.

Zdieľať tento príbeh: