Každý zrejme pozná anglického štátnika Benjamina Disraeliho. Patril medzi najtalentovanejších študentov. Okrem jeho talentu je dobré všimnúť si aj jeho zápal a vytrvalosť. Svojím nadaním si získal študentov, ktorí citovali jeho výroky, používali jeho výrazy a kopírovali jeho spôsob správania. Boli však aj takí, ktorí ho nemali radi. Závideli mu jeho vplyv. Nemohli zniesť, že on, Žid, ich v mnohých oblastiach prevyšuje. Disraeli sa veľmi nezaujímal o šport a súťaže, ktoré si vyžadovali fyzickú zdatnosť. Niektorí spolužiaci videli práve tu šancu, ako ho pokoriť – a to tým, že sa snažili donútiť ho zapájať sa do takých činností, v ktorých nebol veľmi dobrý. Ale jedného dňa aj v tomto ohľade nastala zmena.
Všetko sa začalo tým, že Benjamin tajne zorganizoval skupinu divadelníkov, ktorí mali vystupovať pred študentmi. To však bolo proti školskému poriadku. Niekto z jeho nepriateľov oznámil vec riaditeľovi školy. Riaditeľ si ho zavolal a urobil mu prednášku o tom, že len revolucionárska a cudzinecky založená myseľ dokáže niečo také vymyslieť. Jeho nepriatelia si to veľmi dobre zapamätali a začali sa mu vysmievať.
Jeden z najväčších a najsilnejších študentov otvorene vyhlásil, že nebude akceptovať vedenie nejakého Žida. Benjamin ho napadol. Ten druhý chlapec bol omnoho väčší a silnejší. Benjamin s ním bojoval s takou silou a technikou, ktorá každého prekvapila. Bitka sa skončila tak, že jeden z jeho najsilnejších nepriateľov bol porazený. Benjamin mal vtedy 15 rokov. Tri roky tajne cvičil sebaobranu holými rukami. Nedovolil, aby ho prekážky znechutili, ale nechal sa nimi inšpirovať k niečomu úplne inému.
Ešte slávnejší neúspech sa spomína pri prvom prejave Benjamina Disraeliho v parlamente. Keď sa postavil, všetky oči sa upriamili na neho. Jeho zovňajšok bol taký netypický a neanglický, že to mnohých dráždilo. Jeho čierne vlasy a šaty poslucháčov veľmi rozčuľovali. Nosil zelené sako. Predná časť jeho vesty bola plná retiazok, ktoré mu viseli zo všetkých vreciek. Namiesto viazanky nosil okolo krku čiernu hodvábnu šatku. Tmavé vlasy ešte viac zvýrazňovali jeho bledú tvár. Poslucháči nevydržali dlho počúvať jeho tenký hlas. Veľmi skoro sa niektorí začali smiať a nakoniec vybuchli v otvorený rehot. Niektorí začali dupať po podlahe. Urobili taký hluk, že rečníka nebolo vôbec počuť. Z jednej strany parlamentu sa ozývalo pískanie, z druhej krik a zvieracie zvuky.
Pomedzi nápory smiechu a ohlušujúceho hluku bolo počuť nasledujúce slová: „V živote som začal mnoho vecí a vždy som bol nakoniec úspešný.“
Ruch dosiahol takú mieru, že Disraeli bol nútený prestať. Pozbieral posledné sily, využil okamih ticha a zakričal: „Teraz si sadnem, ale príde čas, keď budete všetci počúvať, čo budem hovoriť.“
Disraeli nedovolil, aby ho táto porážka zničila. S neutíchajúcou energiou začal študovať rečnícke umenie a cvičiť sa v ňom, takže nakoniec nielen anglický parlament, ale celý svet načúval jeho briskným výrazom. Anglicku neraz pomohlo jeho diplomatické majstrovstvo. Dokonca aj nemecký železný kancelár Bismarck sa nezdržal a poznamenal: „Ten starý Žid, to je teda chlapík!“
Na konci jeho života bolo meno Benjamin Disraeli známe po celom svete. Kráľovná Viktória dala na jeho pamiatku postaviť pamätník a vybrala naň text z Biblie: „Ústa spravodlivého sú rozkošou pre kráľa a ľudia ho milujú, pretože hovorí pravdu.“


Zdieľať: