Moja najstaršia dcéra mi raz povedala, že keď bola dieťa, jej najväčším strašiakom bolo, že sa raz so ženou rozvedieme. Keď mala 12, vraj si uvedomila, že keď nás tak často videla hádať sa, bude asi lepšie, aby sme to urobili. Potom len s úsmevom na tvári dodala, že je rada, že sme zostali spolu.

So ženou sme veľmi často zvádzali boje. Vlastne ani neviem, čo nás dvoch dalo dokopy, pretože sme nemali takmer nič spoločné. Tieto rozdiely sa prehlbovali čím ďalej, tým viac. Naše problémy sa stále zhoršovali. Naše hádky sa stali pravidelnou záležitosťou. Bolo veľmi ťažké predstaviť si medzi nami prímerie. Stali sme sa trvalo defenzívnymi a okolo našich sŕdc sme si vybudovali akúsi ohradu. Neraz sme diskutovali o rozvode.

Bol som na prezentácii knihy, keď to zas na nás prišlo. Pohádali sme sa cez telefón. Katka s krikom zložila a ja som sa strašne nahneval. Pohár trpezlivosti pretiekol. Vtedy som sa obrátil na Boha. Neviem, či to môžem nazvať modlitbou, lebo som naňho kričal – a takto asi modlitba vyzerať nemá. Ale nech to bolo čokoľvek, nikdy na to nezabudnem. Stál som v hotelovej sprche a kričal na Boha, prečo dopustil, aby sa toto manželstvo vôbec stalo. Myšlienku na rozvod som nenávidel rovnako ako pocit, že máme naďalej zostať spolu. Bol som strašne zmätený. Rozmýšľal som o tom, čo bolo zlé. Vedel som, že Katka je dobrý človek. Ale aj ja som dobrý človek. Tak prečo nám to spolu nejde? Prečo som si vlastne vzal takého odlišného človeka? Prečo sa nemôže zmeniť?

Nakoniec som si úplne zlomený v sprche sadol na zem a rozplakal sa. V hĺbke tohto zúfalstva ku mne prišla inšpirácia: Richard, nemôžeš ju zmeniť. Môžeš zmeniť len seba. V tom momente som sa začal modliť. Ak nemôžem zmeniť ju, prosím, Bože, zmeň mňa. Modlil som sa do noci. Modlil som sa počas celého letu domov. Modlil som sa, aj keď som prichádzal k dverám nášho domu. Tú noc sme ležali v jednej posteli vzdialení od seba len niekoľko centimetrov, a predsa akoby na míle. Opäť ku mne prišla inšpirácia a ja som vedel, čo mám robiť.

Ráno som sa na posteli prevalil a opýtal sa mojej ženy: ,,Čo by som mohol urobiť pre to, aby bol tvoj deň krajší?“ Žena len nechápavo odvetila: ,,Čože?“ Ja som zopakoval otázku a ona odvetila: ,,To nemôžeš urobiť. Prečo sa to vlastne pýtaš?“ Odpovedal som jej, že to myslím vážne a že jednoducho chcem urobiť niečo, čo vylepší jej deň. A tak mi odvetila: ,,Chceš niečo urobiť? Tak choď upratať kuchyňu.“ Asi čakala, že ma to rozhodí, ale ja som namiesto toho len prikývol a šiel upratať kuchyňu.

Ďalší deň som sa ráno spýtal to isté. Tentoraz bolo jej želaním upratať garáž. Zhlboka som sa nadýchol… Mal som totiž pred sebou veľmi ťažký deň. Napriek tomu som pristál, a vyriadil garáž. Katka nevedela, čo si má myslieť.

Na ďalšie ráno som opäť zopakoval svoju otázku. Katka len odvetila: ,,Nič! Nemôžeš urobiť nič! A už sa to prestaň pýtať!“ Ja som jej povedal, že nemôžem prestať, lebo som si dal záväzok. Svoju otázku som zopakoval. Opýtala sa ma, prečo to robím. Povedal som jej, že je to preto, lebo sa zaujímam o to, čo chce, a rovnako o naše manželstvo.

Ďalšie ráno sa situácia zopakovala. A deň potom tiež. Druhý týždeň sa stal zázrak. Katka sa z ničoho nič rozplakala a povedala, nech už to nerobím, že ja nie som problém… že ona je problém. ,,Je so mnou ťažko žiť. Neviem, prečo so mnou ostávaš.“ Zdvihol som jej bradu, až kým sa mi nepozerala do očí. ,,Pretože ťa milujem“, povedal som. ,,Čo pre teba dnes môžem urobiť?“ Katka odpovedala: ,,To by som sa ťa mala ja spýtať.“ Povedal som jej, že by mala, ale nie teraz, pretože teraz je čas, aby som jej ja ukázal, že som sa zmenil a ako veľa pre mňa znamená.

Katka sa mi ospravedlnila, že bola taká sebecká. Povedal som jej, že ju ľúbim a ona mi odpovedala to isté. Na moju každodennú otázku mi tentoraz odpovedala: ,,Mohli by sme spolu stráviť nejaký čas?“ A ja som odvetil, že by som bol tomu veľmi rád.

S kladením otázky som pokračoval ešte mesiac. Potom sa situácia zmenila – Katka sa začala pýtať mňa, čo by mohla urobiť pre to, aby bola lepšou manželkou.

Zbúrali sme múry, ktoré boli medzi nami. Začali sme viesť zmysluplné diskusie o tom, čo očakávame od nášho života a o tom, ako by sme mohli druhého urobiť šťastným. Nie, nevyriešili sme všetky naše problémy. Dokonca nemôžem ani povedať, že sme sa už nikdy nepohádali. Povaha našich bojov sa však zmenila. Už sme viac nemali v sebe chuť navzájom si ubližovať.

Uplynulo vyše tridsať rokov, čo sme spolu. Stále ju milujem. Mám ju rád, páči sa mi, potrebujem ju. Rozdiely, ktoré medzi nami sú, sa stali silnými stránkami. Našli sme v sebe chuť navzájom sa o seba starať.

Manželstvo je ťažké. Rovnako ako rodičovstvo. Rovnako ako písanie kníh a ďalšie veci v mojom živote. Mať v živote partnera je pozoruhodné. Naučil som sa, že manželská inštitúcia je niečím, čo nám pomáha liečiť nemilujúce časti v nás. A verte mi, každý má v sebe takéto časti.


Zdieľať: