Sedela som u kamarátky a rozmýšľala, či sa jej mám zdôveriť s tým, čo v posledných dňoch prežívam. Rozhodla som sa, že sa jej otvorím. Povedala som jej, že sa s ňou potrebujem porozprávať. Má čas vypočuť ma?

„No jasné,“ odpovedala a odbehla do kuchyne, aby vriacou vodou zaliala čaj. Keď sa vrátila, začala som hovoriť o svojom probléme. Prerušila ma. „Chceš do čaju mlieko?“

Pokračovala som. Potom zazvonil telefón. Z vedľajšej izby ju zavolala dcéra. „Mami, to je ocko z kancelárie!“ Vzdychla si. „Radšej to vybavím sama. Hneď sa vrátim.“

Čakala som. Čím dlhšie som čakala, tým viac ma to bolelo. Keď sa vrátila, vysvetľovala mi, čo musela riešiť.

Skôr než sa posadila, spýtala sa: „Mám ti prihriať čaj?“ Vzdychla som si. Nechcela som viac čaju. Chcela som, aby ma počúvala. Ale v tej chvíli som si už nebola istá, že jej ešte chcem niečo povedať…

Možno sa ti niečo podobné už stalo. Priatelia nie sú vždy k dispozícii. Možno pre teba nemajú láskavé slovo, radu, ktorá by ti pomohla, alebo pozorné uši a súcitné srdce.

Niečo podobné prežil aj Ježiš. Rozumie ti. Vie, aké to je mať priateľov, ktorí nie vždy majú záujem. Vždy sa ti díva do očí. Počúva ťa, pretože ho to zaujíma.


Zdieľať: