V malej dedinke blízko Nurembergu žila rodina s osemnástimi deťmi. Aby mohli mať na stole jedlo pre taký húf, otec, povolaním zlatník, pracoval takmer osemnásť hodín denne. Napriek ich zdanlivo beznádejnej situácii snívali dvaja najstarší chlapci o tom, že by radi ďalej rozvíjali svoje umelecké nadanie. Uvedomovali si však, že otec nikdy nebude mať toľko prostriedkov, aby ich poslal na štúdium do Nurembergu.

Po mnohých dlhých nočných rozhovoroch v posteli dvaja chlapci nakoniec uzavreli dohodu. Hodia si korunu. Ten, kto prehrá, pôjde pracovať do blízkych baní a svojím zárobkom bude podporovať toho druhého na akadémii. Keď brat, ktorý vyhral, doštuduje, bude ďalšie štyri roky podporovať toho druhého, či už ziskom zo svojej umeleckej práce, alebo pôjde tiež pracovať do bane.

Koruna bola hodená a Albrecht Dürer v nedeľu ráno odchádzal na štúdia do Nurembergu. Jeho brat Albert odišiel do baní. Celé štyri roky zarábal a posielal peniaze svojmu bratovi.

Svojím nadaním na drevorytectvo a olejomaľbu prevyšoval Albrecht mnohých zo svojich profesorov. Štúdium úspešne ukončil a za svoje umelecké práce začal dostávať honorár.

Keď sa mladý umelec vrátil, doma na dvore mali slávnostný obed. Po tomto pamätnom a dlhom obede Albrecht vstal zo svojho čestného miesta za vrchstolom, aby na počesť svojho milovaného brata, ktorý priniesol takú obeť a umožnil Albrechtovi dosiahnuť svoj sen, vypil prípitok. Jeho záverečné slová boli:

„A teraz, Albert, môj milovaný brat, je rad na tebe. Môžeš ísť do Nurembergu a študovať. Ja sa o teba postarám.“

Hlavy všetkých sa otočili k Albertovi, ktorý sedel na druhom konci stola. Po bledej tvári mu začali stekať slzy, keď krútil hlavou a opakoval: „Nie… nie… nie…“

Potom Albert vstal, utrel si slzy a ticho povedal: „Nie, brat môj. Nemôžem ísť do Nurembergu. Pre mňa je už príliš neskoro. Pozri… pozri, čo urobili štyri roky v bani s mojimi rukami! Skoro na každom prste mám jazvu po zlomenine a reuma v pravej ruke spôsobila, že v nej nedokážem udržať ani pohár, a nie ešte kresliť jemné čiary perom alebo štetcom na pergamen či plátno. Nie, brat môj, pre mňa je už neskoro.“

Odvtedy prešlo viac než 450 rokov. Stovky majstrovských portrétov, skíc, akvarelov, kresieb uhlíkom, drevorytov a rytín do medi visia vo všetkých významných galériách a múzeách sveta. Väčšina ľudí však pozná jedno jediné dielo Albrechta Dürera.

Albrecht Dürer vzdal svojmu bratovi Albertovi poctu tým, že nakreslil jeho ruky s malou palmovou vetvičkou. Tento obraz nazval jednoducho „Ruky“, no celý svet premenoval tento jeho dar lásky na „Modliace sa ruky“.

Keď nabudúce uvidíte niekde kópiu tohto obrazu, chvíľu sa naň dívajte a spomeňte si obetavú bratskú lásku.


Zdieľať: