Keď sa vojna skončila, vojaci sa začali vracať z frontu. V každej rodine vládlo napätie. Jedno dievčatko sa nemohlo dočkať, kedy uvidí svojho brata, ktorý od nich odišiel pred troma rokmi. Každý deň rozmýšľalo, či práve toto nie je ten deň, keď jej brat príde domov.

Raz ráno jej mama povedala: „Dnes príde Tomáš domov. Ak chceš, obleč si nové biele šaty a biele pančuchy. Dávaj si však pozor, aby si si ich nezašpinila.“

Marienka si obliekla svoje nové šaty a čakala. Čas však plynul a jej už začalo byť dlho. Pretože bola hladná, rozhodla sa, že si niečo zaje. A tak si vybrala keksíky a do hrnčeka si naliala kakao. Bola však trochu roztržitá. Podarilo sa jej drgnúť do hrnčeka a všetko kakao sa vylialo na jej nové šaty. Rýchlo utiekla do svojej izby a zavrela sa do skrine.

Práve v tej chvíli prišiel jej veľký brat. Keď sa zvítal so všetkými doma, volal: „Marienka! Marienka! Kde si?“ Pretože sa neozývala, začali ju všetci hľadať. Napokon sa im podarilo nájsť ju ukrytú v skrini, kde srdcervúco plakala.

„Čo tu robíš?“ spýtali sa jej.

„Chcela som ťa privítať v najkrajších šatách, aké mám, ale zašpinila som si ich. Strašne sa hanbím, preto som sa radšej ukryla do skrine!“

Tomáš ju však so smiechom vytiahol zo skrine a vyobjímal. Vôbec mu nevadilo, že je taká zafúľaná. „Ja viem, že si ma celý čas čakala a veľmi si sa na túto chvíľu tešila. Tak nám ju nepokazí pár fľakov na tvojich šatách. Odo mňa dostaneš darček – nové šaty. A okrem toho, najdôležitejšie je, že sme zasa spolu.“