Mladí muži, s ktorými Hudson Taylor v banke pracoval, si naplno užívali život. On mal šestnásť a musel trčať doma s dvoma mladšími sestrami a každé ráno počúvať otcovo nekonečné čítanie. Keď konečne otec dočítal a zavrel Bibliu, pomodlil sa. Potom Hudsonovi povedal: „Poď so mnou do pracovne. Chcem sa pozrieť na tvoje oči.“ V poslednom čase Hudsona akosi pobolievali oči.

Hudson zišiel po schodoch z obývačky dolu do lekárne. Pri vchode do otcovho kráľovstva fľaštičiek a škatuliek s liekmi ho vítali známe vône byliniek a preparátov. Pán Taylor mu naznačil, aby si sadol na stoličku v zadnej miestnosti. Tam vyšetroval zákazníkov. Zdvihol Hudsonovi viečka a cez zväčšovacie sklo sa díval do jedného a potom druhého oka. „Ako dlho ťa bolia? Je to horšie ráno alebo večer?“

Napokon stanovil diagnózu. Hudson mal v obidvoch očiach silný zápal – vážny problém, ktorý mohol vyústiť do slepoty. Jediná nádej na vyliečenie bol absolútny pokoj. Hudson sedel ako omráčený. Vedel, že sa mu darilo až príliš dobre na to, aby to tak šlo ďalej. Nebude už pracovať v banke a smiať sa s ostatnými. Namiesto toho ostane celé dni uväznený doma a matka so sestrami sa oňho budú starať. Je to nespravodlivé, ale čo iné sa dalo čakať? Celý život mal takúto smolu. Vždy, keď sa mu začalo dariť, ochorel.

Aj vy máte niekedy takúto „smolu“?


Zdieľať: