„Ale ja nechcem, aby tam ocko odišiel!“ kričala som, keď otec a brat odchádzali. Fňukala som a utierala si slzy do rukáva.

„Barbora, vieš, že otec nemá na výber,“ ozvala sa mama. „Keby mohol, určite by tu zostal. Poď mi radšej pomôcť vybaľovať.“

Práve sme sa totiž presťahovali. Otec a starší brat sa museli vrátiť do nášho predošlého bydliska, pretože tam mali možnosť zarobiť viac peňazí. Potom sa mali vrátiť k nám aj s vecami, ktoré tam zostali.

Ešte boli preč len minútu, a už mi veľmi chýbali. Pred nami bolo celé dlhé leto. Mama, moja sestra a ja sme sa tešili na deň, keď budeme ako rodina opäť spolu. Ale leto sa skončilo, so sestrou sme začali chodiť do školy – a otec s bratom sa ešte nevrátili.

Jedného dňa, skôr než sme odišli do školy, zazvonil telefón. Zdvihla mama. Dúfali sme, že volá otec a oznámi nám, že už je na ceste domov. Chcela som s ním hovoriť a povedať mu, ako veľmi mi chýba. Keď mama začula v telefóne otcov hlas, na tvári sa jej objavil úsmev. Ale potom sa zrazu usmievať prestala a veľmi zvážnela. Hlas sa jej začal triasť a zbledla.

„Och, nie!“ povedala. „To je strašné! Len rozmýšľajte, možno si spomeniete, kde ste ich ukryli!“ Asi po minúte zvesila slúchadlo. Ani mi nedovolila s otcom sa porozprávať. Po tvári jej stekali slzy. Utrela si ich rukou a povedala nám: „Mám pre vás zlú správu, dievčatá. Otec sa ešte nevráti.“

„Ale prečo?“ spýtala som sa. „Sľúbil nám predsa, že sa vráti hneď, ako bude môcť.“

„Skryl všetky peniaze – a či veríte, alebo nie – nemôže si spomenúť, kde ich dal,“ povedala mama. „Preto tam budú musieť zostať dlhšie, musia zarobiť ďalšie peniaze.“ Objala nás a dodala: „Myslím, že by sme sa mali za to modliť.“ Kľakli sme si a mama sa modlila: „Drahý Pane, prosím pomôž nášmu ockovi spomenúť si, kde ukryl peniaze, aby už konečne mohli prísť domov. Veľmi túžime po tom, aby sme boli opäť všetci spolu. Amen.“

V ten deň som sa v škole vôbec nemohla sústrediť, pretože som myslela na otca. Kde len mohol dať všetky tie peniaze? Večer pred spaním som sa tiež modlila: „Prosím, Pane, pomôž ockovi spomenúť si, kde ukryl peniaze.“ Ešte nikdy nebol od nás preč tak dlho. Veľmi som túžila, aby sa už vrátil. Dúfala som, že sa mu predsa len podarí peniaze nájsť. Vliezla som do postele a znovu sa modlila, aby ich našiel. Napokon som zaspala.

Tej noci sa mi sníval sen. Videla som, ako otec vzal všetky peniaze, skrútil ich a strčil do starej topánky. „Ale kde by som tú topánku ukryl?“ povedal. Prešiel celý dom a hľadal miesto, kde ju mohol ukryť. Napokon ju priniesol do spálne a hodil pod posteľ.

Ráno pri raňajkách som sa chichotala, keď som mame hovorila o svojom sne. „Bola to krásna hlúposť. Snívalo sa mi, že otec strčil peniaze do starej topánky a potom ju hodil pod posteľ!“ Všetky tri sme sa s chuťou zasmiali. Potom nám mama povedala: „Bežte už do školy, aby ste neprišli neskoro!“

Keď sme sa poobede vrátili, mama nás čakala pri dverách. Rozbehli sme sa k nej, pretože sme si mysleli, že sa stalo niečo zlé.

„Poďte dnu a sadnite si. Niečo vám poviem.“ Prvé, čo mi v tej chvíli napadlo, bolo, že otcovi sa asi niečo stalo. Sadli sme si a pozreli sa na mamu. Keď začala rozprávať, oči mala plné sĺz.

„Barbora, spomínaš si, čo sa ti v noci snívalo? Aj keď sa zdalo, že je to hlúposť, rozhodla som sa – pretože sme sa za to modlili –, že zavolám ockovi a poviem mu o tom. Napadlo mi, že ti ten sen možno dal Boh, aby si mu pomohla nájsť peniaze. Keď som mu zavolala a povedala o tom sne, spomenul si! Naozaj ich vložil do starej topánky! Myslel si totiž, že keby sa niekto vlámal do domu, určite by nehľadal peniaze v starej topánke. A tak sa všetko vyriešilo!“ Od radosti sa rozplakala.

Spolu so sestrou sme vyskočili a kričali: „Ocko sa vráti domov! Hurá, ocko sa vráti domov!“

Ani nie o týždeň sa otec spolu s bratom vrátili. V ten večer, keď ma ocko pobozkal na dobrú noc a ja som vliezla pod perinu, ďakovala som Bohu, že sa vrátil.

Odvtedy viem, že ma Boh naozaj počuje. Deň, keď mi takým zvláštnym spôsobom ukázal, kde skryl ocko peniaze, bol deň, keď sa pre mňa Boh stal skutočným.


Zdieľať: