Subba Rao mal strach. Jeho krava sa zatúlala, keď bola na paši a on ju nevedel nájsť. Ako väčšina ľudí žijúcich v týchto dedinách v Indii, aj pre Subbu Raa bol dobytok zdrojom živobytia. A teraz sa mu krava stratila. Subba sa vypytoval susedov, či ju niekto nevidel, ale dostal iba záporné odpovede. Neskôr sa pýtal aj v okolitých dedinách, či niekto nevidel jeho kravu, ale nič nové nezistil. Krava bola jeho najcennejším majetkom – a navyše sa jej malo narodiť teliatko.

Subba ponúkol dary modlám, ktoré mal doma. Modlil sa, aby krava našla cestu domov. Ale dni sa míňali a krava sa nevrátila. Keď prešli tri týždne a kravy stále nebolo, jeho priatelia mu radili, aby na ňu zabudol. Určite je už dávno mŕtva.

Potom mu niekto poradil, aby zašiel za adventistickým kazateľom, ktorý žil v jeho dedine, a požiadal ho, aby sa za jeho kravu pomodlil. Subba vedel, že za pokus to stojí, a tak šiel za kazateľom. Tak trocha neochotne ho požiadal, či by sa nemohol pomodliť za jeho stratenú kravu. Kazateľ súhlasil. Zavolal niekoľkých členov zboru, aby prišli a modlili sa spolu za Subbovu stratenú kravu. Subba sledoval a počúval modlitby veriacich. Kazateľ a členovia zboru ho povzbudili k viere v Ježiša, jediného pravého a živého Boha, ktorý počuje a odpovedá na modlitby. Subba zamyslene prikývol.

O tri dni neskôr sa Subbova krava vrátila domov. Na ďalší deň sa jej narodilo zdravé teliatko. Subba Rao a jeho rodina sa z toho náramne tešili. Subba šiel za kazateľom a vyrozprával mu, ako Boh vypočul jeho modlitbu.

Ak sa Ježiš postaral o ich stratenú kravu, či sa azda nepostará aj o každého z nás?


Zdieľať: