Nemohol som sa zbaviť toho pocitu. Celý týždeň som jednoducho chcel utiecť. Nemal som však 15, ale 51. A čo bolo najhoršie, bol som riaditeľom zariadenia, ktoré – okrem iných služieb – poskytovalo starostlivosť deťom a dospievajúcim, ktorí utiekli z domu.

Na rozdiel od zvyčajných výhovoriek týchto detí, prečo utiekli od rodičov, moja výhovorka sa mi zdala legitímna. Čím viac som na to myslel, tým viac sa mi to pozdávalo. Tieto deti boli Božie deti a ak sú to Božie deti, Boh by sa mal o nich postarať.

Ale niekoľko posledných týždňov sa mi zdalo, že nevníma naše potreby a dokonca sa o nás ani nestará. A ak sa On nestará, nebudem sa ani ja.

Nado mnou viseli finančné problémy ako čierne búrkové mraky. Sedel som v kancelárii na gauči a vymýšľal únikový plán.

Do reality ma vrátila 17-ročná dievčina, ktorá vtrhla dnu cez pootvorené dvere. Sadla si do kresla vedľa mňa a zadívala sa do mojej melancholickej tváre.

„Môžem si k vám sadnúť?“

„Iste,“ zamumlal som, ale nepáčila sa mi jej dotieravosť. Dopadla ku mne na gauč ako vrece zemiakov.

„Ste bohatý?“

Pred chvíľou som sa sťažoval Bohu, že nemám na základné veci. A teraz toto! Načo sem vôbec prišla? Snažil som sa byť láskavý a povedal som: „Pravdaže nie. Prečo sa to pýtaš?“

„Pretože tu sa hovorí, že keď ste postavili tento dom pre deti, ako som ja, musíte byť bohatý. Nikto, naozaj nikto by to neurobil, keby nebol bohatý a nevedel, čo s peniazmi.“

„Ale to nie je môj prípad,“ odpovedal som. „Peniaze darovali tisícky ľudí a stovky ďalších darovali svoj čas, aby túto budovu postavili.“

„Ale aj tak ste bohatý, však?“ spýtala sa a zadívala sa mi do očí. Otočil som sa. Nechcel som, aby prenikla do mojej úzkostlivej duše. V tej chvíli som si uvedomil, že Boh mi poslal túto mladú ženu, aby mi pripomenul, kto je On a že hodnota človeka zďaleka prevyšuje hodnotu peňazí. Opäť som sa na ňu pozrel. Trpezlivo čakala na moju odpoveď.

„Áno,“ usmial som sa. „Som veľmi, veľmi bohatý, pretože si tu a žiješ.“

V tej chvíli vyskočila na nohy a vyhŕkla: „Hej, už neberiem drogy, nepredávam svoje telo a nechcem už zomrieť.“

Len čo zmizla vo dverách, po tvári mi začali stekať slzy. Ďakoval som Bohu, akým úžasným spôsobom mi pripomenul, že všetko riadi.

„Máš pravdu,“ zašepkal som. „A už nechcem utiecť.“


Zdieľať: