Lucka je slobodná. Má niečo vyše štyridsať. Jej priateľky sa zhovárajú o plienkach, škole, svojich manželoch a o radostiach rodinného života. Ona iba počúva a usmieva sa. Jazdí na malom aute. Zväčša jedáva sama a pri oddelení s detskými hračkami sa cíti nesvoja. Z povinnosti prikyvuje, keď ostatní opisujú príhody z rodinných dovoleniek a dobrodružstvá manželských výletov. Minulé Vianoce strávila s rodičmi a domov šoférovala sama. Užila si výlet, no ľahšie by sa jej cestovalo s niekým. Musí sa vyrovnať so závisťou a zábleskmi neľúbosti voči ženám, ktoré majú to, čo ona nemá.

Stalo sa to pár dní pred každoročným vianočným stretnutím vo farnosti. Spomína: „Uvedomila som si, že tam budem medzi účastníkmi pravdepodobne jediná slobodná. Bola to strašidelná predstava. Vôbec som tam nechcela ísť. No ako som sa modlila, uvedomovala som si, že Boh chce, aby som tam šla a že mojím partnerom bude ON. Nevedela som, ako by to malo vyzerať, ale začala som sa modliť, aby som v každej chvíli rozpoznala jeho prítomnosť. Tak sme šli na stretnutie spolu…

Keď sme vošli, okamžite som si všimla zaujímavého muža, ktorý sprevádzal krásnu ženu. Nevyviedlo ma to však z rovnováhy. Ako sme kráčali z miestnosti do miestnosti, zhovárala som sa s ľuďmi a povzbudzovala tých, ktorých som stretla. Keď sme v ten večer s Bohom odchádzali, nasadla som do auta v očakávaní dlhej cesty. Zaliali ma slzy… slzy radosti i bolesti. Radovala som sa z pokoja a hmatateľného pocitu Ježišovej blízkosti i napriek bolesti z osamelosti.

Nasledujúci pondelok sa u mňa v kancelárii zastavil jeden priateľ a povedal mi: „Všimol som si ťa na večierku a rozmýšľal som, že to musí byť pre teba ťažké byť sama. Ale chcem ti povedať, že v ten večer z teba úplne žiarila Božia radosť.“


Zdieľať: