Keď mal Peter šesť rokov, mali sme naozaj ťažký rok. Mohli sme si dovoliť len to, čo sme naozaj potrebovali. Napriek tomu sme si uvedomovali, že sme bohatší než väčšina ľudí, ktorí si nemôžu dovoliť ani to, čo my. Pre nás to bola útecha, nie však pre nášho šesťročného syna, ktorý to nevedel pochopiť.

Keď sa blížili Vianoce, Petrovi sme povedali, že tohto roku nebudeme pre nikoho z nás kupovať nijaké darčeky. „Ale poviem vám, čo by sme mohli urobiť,“ povedal otec, keď uvidel smútok v jeho očiach. „Môžeme si nakresliť dary, ktoré by sme si radi darovali.“

Niekoľko nasledujúcich dní pracoval každý z nás tajne, ale s úsmevom na tvári. Dokonca sme akosi „naškrabali“ na malý stromček, ktorý sme ozdobili vlastnoručne vyrobenými papierovými ozdobami. Napriek nepriaznivým okolnostiam sa nám stromček nezdal nikdy taký krásny ako teraz. Dary boli len obrázky darov, ktoré by sme si radi darovali – vystrihnuté, nakreslené, vymaľované, nalepené, ušité a položené alebo pripichnuté na stromček. Ale boli to dary, ktoré naozaj zďaleka prevyšovali naše sny. Bola tam lákavá čierna limuzína a červený motorový čln pre ocka. Ja som dostala diamantovú brošňu a kožuch. Peter dostal najdrahšie hračky vystrihnuté z reklamných časopisov. Najviac sa mu páčil rozprávkový indiánsky stan, ktorý mu nakreslil otec, a plavecký bazén, ktorý som nakreslila ja. Mne sa najviac páčil vodovými farbami nakreslený dom, o akom snívam – biely so zelenými okenicami a zlatým dažďom na trávniku. Nakreslil mi ho manžel.

Od Petra sme samozrejme nečakali ktovieaké dary. Ale predsa sme dostali jeden výnimočný darček, ktorý nám celý natešený odovzdal. Bol to zrejme najmodernejším spôsobom nakreslený pestrý obrázok – tri smejúce sa postavy – muž, žena a malý chlapec. Držali sa navzájom okolo ramien, vďaka čomu pôsobili dojmom, akoby to bola jedna osoba. Pod obrázkom bolo napísané jediné slovo – MY.

Mnoho rokov sme na tieto Vianoce spomínali ako na najkrajšie a najbohatšie sviatky, aké sme spolu prežili.


Zdieľať: