Keď sa na druhom konci drôtu ozval príjemný hlas tety Marty, ako ju všetky deti zo zboru volali, na Martinovej tvári sa objavil úsmev. Bola nielen jednou z najstarších členov zboru, ale patrila aj medzi tých najvernejších. Pri pohľade na ňu sa vám zdalo, že priam prekypuje vierou, nádejou a láskou.

Dnes sa mu však tón jej hlasu zdal akýsi nezvyčajný.

„Brat kazateľ, mohol by si sa u mňa dnes poobede zastaviť? Potrebujem sa s tebou porozprávať.“

„Pravdaže. Mohol by som prísť okolo tretej?“

Martinovi netrvalo dlho, kým zistil príčinu zmeny tónu jej hlasu. Keď si sadli do obývačky, Marta sa mu zverila:

„Lekár mi dnes povedal, že mám asi šesť mesiacov života.“ Hovorila vážne, ale celkom pokojne.

„Je mi to veľmi ľúto…“ Nedokončil, pretože mu Marta skočila do reči.

„Nehovor tak. Pán Boh je dobrý. Žila som dosť dlho. Teraz som pripravená odísť. Veď vieš…“

„Áno, viem,“ zašepkal Martin a prikývol.

„Chcem sa však s tebou porozprávať o svojom pohrebe. Rozmýšľala som o tom a chcem ti povedať niekoľko vecí.“

A tak sa tí dvaja spolu dlho rozprávali. Hovorili o Martiných obľúbených piesňach, o častiach Písma, ktoré pre ňu vždy tak veľa znamenali a o tom, čo spolu za tých päť rokov, čo Martin bol v ich zbore kazateľ, prežili.

Keď sa zdalo, že si už pohovorili o všetkom, teta Marta sa na chvíľu odmlčala, potom sa pozrela na Martina a dodala:

„A ešte jedna vec. Keď ma budú pochovávať, v jednej ruke chcem držať svoju starú Bibliu a v druhej vidličku.“

„Vidličku?“ Martin zostal veľmi prekvapený. „Prečo chceš byť pochovaná s vidličkou?“

„Stále si predstavujem naše spoločné obedy a posedenia v zbore. Za tie roky ich bolo toľko, že sa hádam nedajú ani spočítať. Na jedno však nemôžem zabudnúť. Keď sme už takmer dojedli a obsluha pozbierala zo stolov špinavý riad, neraz sa stalo, že sa nahli ku mne a pošepkali mi: ´Vidličku si ešte nechaj.´

Vieš, čo to znamenalo? Bude nasledovať zákusok! A tak som si vidličku nechala, pretože som vedela, že to najlepšie ešte len príde!

To je presne to, čo chcem ľuďom na svojom pohrebe povedať. Možno, že budú spomínať na všetko to pekné, čo sme spolu prežili. Ale keď prídu k mojej rakve, pozrú sa na mňa a uvidia vidličku, určite sa spýtajú: ´Prečo drží v ruke vidličku?´

Vtedy chcem, aby si im povedal: ´Pretože to najlepšie ešte len príde!´“

Zdieľať tento príbeh: