Veliteľ rakúskej armády dostal rozkaz zaútočiť na malú dedinku v Tyrolsku. Jeho armáda tu narazila na tvrdý odpor, ale dúfal, že úplné víťazstvo je len otázkou času. Jeho istota však bola otrasená, keď jeden zo zajatcov poznamenal: „Nikdy sa vám nepodarí dobyť Tyrolsko, pretože oni majú nepremožiteľného vodcu!“
„Čo to hovorí?“ spýtal sa veliteľ. „Kto je ten vodca?“ Nikto mu však nevedel odpovedať, preto tomu nevenoval ktovieakú pozornosť. Ale keďže bol opatrný, prípravám venoval dvojnásobnú pozornosť – pre prípad.
Keď jeho vojsko zostupovalo priesmykom z Álp, veliteľ si všimol, že dobytok sa ešte pasie v údolí a ľudia pracujú na poliach, ako keby sa nič nedialo. ´Buď nás nečakajú, alebo je to pasca!´ pomyslel si. Vydal rozkaz, aby si vojaci pripravili zbrane a začali trúbiť.
Nezvyčajný hluk prinútil ľudí na poliach vrátiť sa domov. Nikto však nezačal panikáriť. Ďalej pokojne vykonávali svoje domáce práce, ako keby ich neohrozovala nijaká armáda.
Veliteľovi sa len sotva darilo udržať poriadok medzi vojakmi. Niektorí vojaci začali odpovedať na otázky detí, ktoré im bežali v ústrety. Jeden starý vojak poslal pusu malému dievčatku, ktoré stálo na schodoch pred dverami. „Vyzerá ako moja malá Líza,“ poznamenal.
Veliteľ sledoval každý ich pohyb, ale nijaký náznak pasce nepostrehol. Keď došli na malé otvorené priestranstvo uprostred dediny, čakal, že konečne sa strhne bitka. Akýsi bielovlasý muž, zrejme starosta, vyšiel z neďalekej budovy a s ním desať jednoducho oblečených mužov. Nikto nemal jedinú zbraň.
„Vitaj, brat!“ povedal starý muž a podával veliteľovi ruku. Jeden vojak v tej chvíli vytiahol meč pripravený zasiahnuť, ak by prišiel čo len o krok bližšie. Ale starý muž nemal v úmysle nikomu ublížiť.
„Kde máš vojakov?“ skríkol veliteľ.
„Vojakov? My nemáme vojakov,“ odpovedal prekvapený muž, ako keby sa ho pýtali, kde má slonov.
„Ale my sme prišli dobyť vašu dedinu!“ kričal veliteľ.
„Nuž, nikto vám nebude stáť v ceste,“ odpovedal starosta.
„Nikto tu s nami nebude bojovať?“
„Nie, nikto. My sme si za vodcu zvolili Ježiša a on nás učí niečo iné.“
Veliteľ pochopil, že nijaká vojenská stratégia v tomto prípade nepomôže. Z dediny odišiel bez toho, aby sa niekoho čo len dotkol. Neskôr napísal: „Túto dedinu nebolo možné dobyť. Keby som prikázal vojakom strieľať do týchto usmievajúcich sa mužov, žien a detí, vedel som, že by ma neposlúchli. Dokonca aj vojenská disciplína má svoje hranice. Môžem rozkázať vojakovi strieľať do dieťaťa, ktoré mu pripomína jeho Lízu?
Na veliteľstvo som podal správu, že toto mesto kládlo nezdolný odpor, aj keď to poškodilo moju vojenskú povesť. Ale napísal som pravdu. Týmto jednoduchým ľuďom, ktorí bezvýhradne nasledovali Ježiša Krista, sa podarilo poraziť nás.“


Zdieľať: