Mama mi vždy vravievala, že mám byť vďačný za svojho malého brata. Viem, že by som mal byť – veď som sa za neho modlil!

Mama však nevedela, aká otrava je malý Samo. Vždy mi vyrobí nejaký problém. Raz sme sa hrali na pirátov a ja som ho príliš silno udrel svojím mečom. Odišiel s plačom za mamou a mama potom na mňa kričala, že som veľmi zlý.

Keď sa hráme s legom, vždy chce práve tie kocky, ktoré mám ja. Mama hovorí, že sa s ním mám podeliť, ale keď to urobím, vždy si chce postaviť to isté, čo mám aj ja. Mne sa to vôbec nepáči a keď sa nahnevám, znovu mám problém.

Keď hrám s kamarátmi futbal, Samo chce byť brankárom – ale keď sa mi podarí dať mu gól, hneď sa rozplače a uteká za mamou. A keď skáčeme na trampolíne a chcem ho naučiť salto, vždy sa rozplače, keď spadne. Mama mi potom dohovára, že neuvedomujem, že Samo je menší.

Včera sme sa hrali s malými vybrúsenými kamienkami. Dva som si strčil do uší a dva do nosa a predstieral som, že som príšera. Samo sa na tom naozaj zabával. Potom sa samozrejme pokúšal urobiť to isté. Lenže jeden sa mu podaril vtiahnuť akosi prihlboko a kamienok zmizol kdesi v jeho nose! A potom sa to začalo…

„Mamííí!“ kričal. Mama pribehla zvonku a pozrela sa na mňa vyčítavým pohľadom, ktorý znamenal: Čo si zase vystrojil?

„Čo sa stalo?“

„Mám v nose kamienok!“ Samo sa rozplakal a ja som začal byť nervózny. Mama sa na mňa pozrela prísnym pohľadom. „Dones baterku!“

Celý rád som vyštartoval. Aspoň na chvíľu sa jej môžem stratiť z očí. Mama položila Sama na gauč. Len čo som sa vrátil, zaklonila mu hlavu dozadu a svietila baterkou do nosa. Pripadalo mi to smiešne, ale nemal som odvahu smiať sa.

„Nevidím tam nijaký kamienok,“ povedala. „Si si istý, že je tam?“

„Áno,“ nariekal môj brat.

„Vydrž ešte chvíľu, pozriem sa lepšie.“

Ale mama tam nič nevidela. Chcel som jej pomôcť, preto som navrhol: „Čo keby sme ho skúsili vysať vysávačom?“

Mama na mňa vrhla mrzutý pohľad, ale potom asi musela prísť na to, že to nie je až taký zlý nápad, pretože mi prikázala doniesť ho. Keď sme vysávač zapli a držali saciu trubicu pri Samovej nosovej dierke, vyzeralo to tak komicky, že som si nemohol pomôcť. Rozosmial som sa, ale mamu to rozhorčilo.

„Prestaň!“ vykríkla. „Choď a obuj sa. Musíme ísť hneď na pohotovosť!“ Samo fňukal a plakal celou cestou do mesta. Musel som sedieť vzadu, aby ho mama mohla cestou držať za ruku a upokojovať ho.

Keď sme nakoniec došli do nemocnice, čakáreň bola plná ľudí. Bol tam aj nejaký futbalista s rozbitým nosom. Cítil som sa trochu nesvoj. Nemám rád nemocničný „zápach“. Na Samovi bolo vidno, že sa bojí. Bol celý bledý.

Kým nás zavolali dnu, zdalo sa mi, že prešla celá večnosť. Samo ani nechcel ísť do ordinácie, ale mama ho prinútila. Sestrička nás voviedla do maličkej miestnosti a povedala, že máme čakať. Keď prišiel lekár, Samo začal znovu plakať.

Lekár nevyzeral veľmi šťastný, keď mu mama povedala, čo sa stalo. Na nás oboch sa pozrel zamračeným pohľadom a dôležitým hlasom povedal: „Urobili ste veľkú hlúposť. Zapamätajte si, že do nosa si nesmiete nikdy nič dávať.“ Samo sa chudák triasol od strachu a ja som sa radšej pozeral do zeme.

„Tak sa na to pozrieme. Ľahni si na túto posteľ, mladý muž,“ povedal lekár.

Ale Samo sa vzpieral a za žiadnych okolností si nechcel ľahnúť. Kopal, kričal a bránil sa. Mama bola celá zúfala a doktor sa zdal byť ešte mrzutejší. Vedel som, že mama sa modlí. A vtedy mi napadlo, že by bolo lepšie niečo urobiť. Vyskočil som na posteľ a ľahol si. „Samko, poď ku mne. To nič nie je,“ povedal som. Môj malý brat sa vyšplhal ku mne a ľahol si vedľa mňa. Lekár si nastavil lampu a povedal: „Zostaňte pekne ležať a o chvíľu to bude von. Vôbec to nebude bolieť.“

Nenávidím, keď ma môj brat chce držať za ruku, ale cítil som, ako sa celý trasie, tak som si myslel, že bude lepšie, keď ho nechám. Mama sa na mňa trocha usmiala. Lekár vzal dlhý a tenký nástroj. Podobal sa trochu otcovým kliešťam, ktorými som sa kedysi pokúšal vytiahnuť Samov kývajúci sa zub. Také kliešte, to je celkom šikovná vecička.

„A je to!“ povedal lekár víťazoslávne. Na ruke držal malý modrý kamienok – jeden z mojich najobľúbenejších. Pozrel som sa na svojho malého brata. Ešte stále ma držal za ruku. „Si statočný, Samo,“ zašepkal som a postrapatil mu trocha vlasy. Aj on sa na mňa usmial. „Ďakujem,“ zašušlal. Bol som naozaj rád, že mám brata.


Zdieľať: