Nedeľa 25. januára 1736

Na obed začala strašná búrka. O štvrtej bola silnejšia než kedykoľvek predtým.

O siedmej som šiel k Moravským bratom. Už predtým som si všimol, s akou vážnosťou pristupujú ku všetkému. Neustále osvedčovali svoju pokoru tým, že ostatným cestujúcim preukazovali najpodradnejšie služby, ktoré by žiadny Angličan nebol ochotný urobiť. Nežiadali za to nič. Nevzali žiadne peniaze s odôvodnením, že to je „dobré pre ich pyšné srdce“ a že „ich milovaný Spasiteľ pre nich urobil oveľa viac“. Každý deň mali príležitosť prejaviť svoju pokoru, ktorú nijaká urážka nemohla vyviesť z rovnováhy. Keď do nich strčili, keď ich udreli alebo zrazili na zem, vstali a pokojne odišli. Z ich úst nevyšla nijaká sťažnosť. Teraz sa naskytla príležitosť vyskúšať, či boli nielen zbavení pýchy, zloby a pomstychtivosti, ale aj strachu. Uprostred žalmu, ktorým začali svoju bohoslužbu, sa cez loď prevalila mohutná vlna, roztrhla veľkú plachtu, prikryla loď a rozliala sa do medzipalubia. Ako by nás boli hlbiny pohltili! Angličania začali strašne. Moravskí bratia však pokojne spievali ďalej. Neskôr som sa jedného z nich spýtal: „Ty si sa nebál?“ Odpovedal mi: „Vďaka Bohu, nie.“ Pýtal som sa ďalej: „Ale vaše ženy a deti sa báli?“ Odvetil pokojne: „Nie, naše ženy a deti sa neboja smrti.“


Zdieľať: