Skutočne neviem, prečo som cítil potrebu prerušiť po druhom ročníku štúdium na vysokej škole a ísť na ostrov Chuuk. Nerozumel som tomu. Ako chcem ja – 20-ročný študent – pomáhať ľuďom, ktorí žijú na tomto ostrove?

Jedného dňa, v neznesiteľnej horúčave, som sa rozhodol ísť do dediny vzdialenej asi tri kilometre od miesta, kde som žil. Navštevoval som tam rodinu, ktorá sa zaujímala nielen o zlepšenie svojho zdravia, ale aj o kresťanstvo. Pred niekoľkými týždňami som si získal ich dôveru tým, že som jednému z ich detí vyčistil a vyliečil hnisavý vred. Odvtedy ma volali „doktor Dávid“. Cestou ma domorodci zdravili a usmievali sa na mňa. Niektorí boli úplne bezzubí.

Ľudia si tu stavajú domy z tvrdých dosiek, ktoré pokryjú plechovou strechou. Aj keď je to úplne iný štýl ako u nás, ľudia sú šťastní. Takéto domy sa v tejto oblasti stavajú najmä kvôli častým tajfúnom. Ich obyvatelia prečkajú tajfún v podzemných krytoch. Po búrke sú síce domy zrovnané so zemou, ale ich to neodrádza. Dobré dosky opäť použijú, prípadne si dokúpia nové a za deň si postavia nový príbytok.

Na ostrove Chuuk nepotrebujú deky ani prikrývky. Spia na tkaných podložkách priamo na podlahe. Nepotrebujú ani nábytok. S prekríženými nohami sedávajú na obyčajných laviciach.

Keď som sa u nich doma posadil, zrazu som počul, ako vonku niekto kričí: „Dávid, už ťa mám! Dávid, zabijem ťa!“

Prvé, čo ma vtedy napadlo, bolo, že si niekto robí zo mňa žarty. Potom som uvidel mladého muža s pištoľou v ruke, ako kráča do domu, kde som sedel. Keď bol pri dverách, postavil som sa. Všetci v dome stíchli. „Zabijem ťa, Dávid!“ opakoval mladý muž. „Nepriniesol si mi liek.“

Matne som si spomenul na rozhovor s týmto mužom. Prosil ma, aby som mu doniesol aspirín. Keď som sa ho spýtal, načo ho potrebuje, povedal mi, že potrebuje zahnať bolesť hlavy, keď si ráno vypije.

Nikdy som mu nesľúbil, že mu niečo donesiem. „Nepi, a hlava ťa nebude bolieť,“ povedal som mu vtedy. Napriek tomu tu teraz stál predo mnou a mieril na mňa pištoľou. Urobil krok vpred, otvoril zásobník a ukazoval mi ho so slovami: „Vidíš? Je nabitá!“

V nábojovej komore pištole som naozaj zazrel jeden náboj. Čo mám robiť? kládol som si otázku. V mysli sa mi vynoril obraz z dobrodružného filmu, ktorý som večer sledoval. Keby som len vedel, ako uniknúť z takejto nebezpečnej situácie, všetko by bolo v poriadku, nadával som si.

Potom som však akoby začul jemný hlas: „Či sa oslávim prostredníctvom tvojho života, alebo tvojej smrti, to nechaj na mňa.“ Povedal mi to Boh a ja by som sa mu mal podriadiť, povedal som si.

Muž stál ešte stále predo mnou a mieril na moju hruď. Pane, prosím, pomôž mi! modlil som sa v duchu.

Po chvíli sa muž jednoducho otočil, urobil niekoľko krokov, zdvihol pištoľ nad hlavu a vystrelil. Potom bez jediného slova pomaly odišiel do dediny. „Vďaka Bohu!“ zvolal som, keď sa ma priatelia z tejto rodiny spýtali, či som nemal strach a či som v poriadku.

Áno, bál som sa, kým som nepočul ten jemný hlas. Potom som si uvedomil, že Boh má celú situáciu pod kontrolou. Nemusím sa báť, pretože „Hospodinov anjel táborí vôkol bohabojných a vyslobodí ich.“ (Ž 34,8)

Čo hovorí tichý jemný hlas tebe? Počúvaš ho a si ochotný podriadiť sa mu?

Odvtedy si každý deň kladiem rovnakú otázku: Počúvam a som ochotný podriadiť sa Božiemu hlasu? Stále rozmýšľam o tom, čo by sa bolo stalo, keby som vtedy ten jemný hlas nebol počul.

A ty ho počuješ?


Zdieľať: