S Kamilou sme boli spolu dva roky. Pretože peňazí nebolo veľa, zaviedli sme si „obálkový systém“. Pomáhalo nám to udržať náš rodinný rozpočet v pluse. Každý mesiac sme rozdelili malú hotovosť, ktorú sme mali k dispozícii, do obálok s označením – JEDLO, NÁJOM, POHONNÉ HMOTY atď.

Raz sa stalo, že všetky obálky boli prázdne. V tejto kritickej a ťažkej situácii sme dostali peňažnú poukážku z organizácie, cez ktorú som predával nejaké veci. Po zaplatení poplatkov za sprostredkovanie predaja nám zostalo 765 dolárov. Super! Zase sme boli bohatí!

Najprv sme vypísali poukážku so sumou 76,50. Bol to desiatok, ktorý sme chceli vrátiť Pánu Bohu. Zostali ešte ďalšie veci, ktoré sme potrebovali zaplatiť. Pretože sme obaja ešte študovali, najväčší výdavok tvorilo školné. To, čo nám zostalo, bolo potrebné rozdeliť do obálok na ostatné veci – jedlo, nájom, pohonné hmoty a nejaké osobné veci. Keď sme vydelili peniaze na desiatok a školné, zostalo nám menej než 10 dolárov. Ďalšiu „výplatu“ sme mali dostať asi o mesiac.

Naša radosť sa odrazu zmenila na depresiu. Vzal som do rúk obálku s desiatkom v hodnote 76,50 dolárov a povedal Kamile: „Možno by sme mohli dať desiatky trošku neskôr, o niekoľko dní.“ Ale vo chvíli, keď som to povedal, sám pred sebou som sa za to hanbil. Bol som hrdý na svoju manželku, keď nesúhlasne zakrútila hlavou a povedala: „Nie, nemôžeme čakať Božie požehnanie, ak nie sme čestní v odovzdávaní desiatkov.“

Cestou na poštu s poukážkou na zaplatenie desiatku mi satan našepkával: „Naozaj si myslíš, že Boh od teba čaká, že budeš odovzdávať desiatok, keď ešte študuješ a si vo finančnej kríze? Veď sa pripravuješ na službu pre neho. Nemusíš odovzdať desiatok hneď teraz. Nechaj si tie peniaze niekoľko dní.“

Napriek takýmto myšlienkam som pokračoval v ceste. Posledné pokušenie prišlo priamo na pošte rovno pri okienku. Napriek tomu som poukážku posunul za priehradku a zaplatil potrebnú sumu.

Keď som sa vrátil domov, v schránke som našiel obálku. Bola od priateľa, ktorý si pred vyše rokom požičal odo mňa nejaké peniaze a doteraz mi ich nevrátil. Musím priznať, že som sa s nimi už v duchu rozlúčil. Vtedy som mu požičal 75 dolárov. Kvôli nejakým drobným poplatkom mi teraz vrátil 76,50 – presne toľko, koľko som pred chvíľou odovzdal na pošte. Pán Boh vedel, že potrebujeme tie peniaze. Poslal nám ich v tom najlepšom čase, aby posilnil našu vieru.

Toto nebol posledný prípad, keď bola naša viera skúšaná. Niekedy ju Boh odmení úžasným spôsobom, inokedy sa nám zdá, že nám vôbec neodpovedá. Ale my sme sa naučili napriek tomu mu dôverovať.

Boh si váži vieru a viera si váži Boha!


Zdieľať: