Na jednom cintoríne v Buffale v Spojených štátoch amerických stojí nádherný mramorový kríž. Na lavičke vedľa neho by ste mohli často vidieť zamyslených ľudí. Mnohým sa objavia v očiach slzy. Keby ste sa ich spýtali, prečo sem prišli, ukážu na mramorový kríž a nápisom: „Kormidelníkovi Johnovi Maynardovi vďační cestujúci lode ´Schwalbe´. Zomrel za nás!“

Keby ste sa spýtali na podrobnosti, vyrozprávali by vám tento príbeh:

John Maynard bol kormidelníkom na lodi, ktorá plávala z Detroitu do Buffala. Loď bola obsadená do posledného miesta. Na úseku cesty, veľmi blízko cieľa, začal z jej spodnej časti vystupovať dym.

„Horí loď! Horí loď!“ bolo počuť všade výkriky.

Všetci sme sa mali zhromaždiť na palube. Muži pomáhali pri hasení ohňa. Pumpy a hasičské prístroje pracovali naplno. Oheň sa však rýchlo šíril. Všetka naša námaha bola zbytočná, pretože na lodi bolo veľa smoly a dechtu. Čoskoro sme si uvedomili, že loď nezachránime. Čo však bolo horšie – ani svoje životy. Slabým lúčom nádeje na záchranu bola neveľká vzdialenosť od cieľa.

„Ako ďaleko je ešte do Buffala?“ pýtali sme sa kormidelníka.

„Asi dva kilometre,“ znela krátka odpoveď.

„Ako dlho bude trvať, kým tam prídeme?“

„Keď pôjdeme takouto rýchlosťou ako teraz, asi pol hodiny.“ Na tvári kormidelníka sme mohli vidieť vedomie zodpovednosti.

„A dokážeme to?“ Táto otázka vyjadrovala obavy, ktoré napĺňali všetkých cestujúcich.

Odvážny a nebojácny muž pri kormidle mykol plecami.

„Pozrite, aký hustý dym sa valí nahor,“ povedal priduseným hlasom. „Ak sa chcete zachrániť, zostaňte v prednej časti lode.“

Všetci sa vrhli dopredu. John Maynard zostal nehybne stáť vzadu pri kormidle. Z lode šľahali mohutné plamene. Každým okamihom vzrastalo na lodi zdesenie a hrôza. Všetko záviselo od statočnosti a vytrvalosti kormidelníka. Ak vydrží uprostred ohňa na svojom veľmi nebezpečnom mieste a ak nezlyhá kormidlo v jeho rukách, je nádej, že loď dopláva do prístavu.

„John Maynard!“ volal o chvíľu kapitán…

Maynard sa ohlásil.

„Ste ešte pri kormidle?“

„Áno, pán kapitán,“ odpovedal zvučným hlasom.

„Aký máte smer?“

„Juhovýchodný, pán kapitán.“

„Zmeňte na východný a priblížte sa k brehu.“

Pobrežie sa rýchlo blížilo. Kapitán sa opäť pokúsil spojiť sa s kormidelníkom. Ten sa mu ohlásil, no hlas mu zlyhával.

„Maynard, vydržíte ešte päť minút?“ spýtal sa napäto kapitán.

„Chcem, s Božou pomocou,“ bolo počuť bolestivý vzdych z plameňov a dymu.

Starý muž mal už veľké popáleniny na celom tele. Z pravej ruky bol iba uhoľ, ale ľavou držal kormidlo. Stál pevne ako skala v ohni. Loď doplávala k brehu. Všetci sa zachránili – muži, ženy aj deti, len John Maynard nie. Pri brehu klesol – a zomrel za nás. V hlbokom žiali a so slzami v očiach sme stáli vôkol neho. Tu sme ho pochovali. Nechali sme mu postaviť tento pomník, aby sa na jeho hrdinský čin nikdy nezabudlo. Každému, kto sa nás na tohto muža spýta, odpovieme: Tento muž zomrel za nás.

Aj za teba už dávno niekto zomrel. Vieš, aké ťažké bolo pre neho zostať na svojom mieste až do chvíle, kým tvoja a moja záchrana neboli dokonané? Ako často si naňho s vďačnosťou spomínaš?


Zdieľať: