V jedno nedeľné ráno pred bohoslužbou pokarhal diakon starého farára: „Pán farár, s vašimi kázaniami a vašou prácou niečo nie je v poriadku. Za celý rok sa k nášmu spoločenstvu pridal iba jeden človek – aj to iba chlapec.“

Farár počúval. Do očí sa mu tisli slzy. Jeho tenká a zvráskavená ruka sa triasla. „Viem, viem,“ odpovedal, „ale Boh vie, že som sa snažil robiť, čo som vedel.“ V ten deň, keď stál pred veriacimi, ťažko sa mu rozprávalo. Keď dohovoril, pocítil silnú túžbu rezignovať. Keď všetci odišli, prišiel za ním onen chlapec a spýtal sa ho: „Pane, myslíte si, že keby som tvrdo pracoval na vzdelaní, mohol by som sa stať kazateľom – možno aj misionárom?“

Farárovi opäť vyhŕkli slzy. „Ach, toto je liek na bolesť, ktorá ma trápi,“ povedal. „Robert, vidím v tom Božiu ruku. Nech ťa Boh žehná, chlapče môj. Áno, myslím si, že sa staneš kazateľom.“

Po mnohých rokoch sa tento muž ako misionár vrátil do Londýna. Jeho meno ľudia vyslovovali s úctou. K Ježišovi priviedol mnohých ľudí. Volal sa Robert Moffat. Bol to ten istý Robert, ktorý raz v nedeľu ráno pred mnohými rokmi prišiel za starým farárom.


Zdieľať: