Dva milióny mŕtvych a pätnásť miliónov ľudí na úteku – to je cena, ktorú India a Pakistan zaplatili za svoju samostatnosť. Stalo sa to v roku 1947.

V Pandžábe na západe a v Bengálsku na východe žilo spolu 90 miliónov hinduistov, moslimov a sikhov. Kým sa politici hádali, komu pripadne ktorý okres, ľudia – často rozvášnení agitáciou miestnych predákov – vzali do rúk zbrane a začali útočiť na svojich susedov. Z obyvateľov sa zrazu stali nepriatelia a cudzinci vo vlastnej krajine.

„Mal som priateľov medzi moslimami. Spolu sme sa hrávali. Ale keď sa blížilo rozdelenie, začali mi to rodičia zakazovať. Potom sa do toho zamiešali miestni politici, ktorí rozsievali rozkol a rozdúchavali nenávisť. Hovorili ľuďom, že ich náboženstvo a ich komunita sú v ohrození. A ľudia sa toho chytili,“ spomína Aridaman Singh Dhillon. Tak vypukli nepokoje a vraždenie medzi hinduistami a sikhmi na jednej strane a moslimami na strane druhej.

Čo vyvolávame a šírime svojimi slovami a správaním? Rozkol a nepriateľstvo alebo lásku a zblíženie?


Zdieľať: