V jednej dedine, ktorú Sundar Singh navštívil, strávil deň rozprávaním s ľuďmi o Ježišovi Kristovi. Niektorí priamo odmietli to, čo povedal, zatiaľ čo iní prejavili záujem. Keď nastala noc, miestni ľudia odišli domov a Sundara nechali samého. Prišiel k stromu na okraji dediny a sadol si pod neho. Vtedy si uvedomil, aký je hladný. Nemal nič na jedenie. Naposledy jedol včera, keď mu ktosi dal niekoľko hrstí ryže. Ako tak sedel pod stromom, začal premýšľať o ľuďoch v dedine. Predstavoval si, ako doma jedia ryžu, zeleninu a ovocie. Veľmi si prial byť medzi nimi. Ako príjemne by sa cítil, keby nemal prázdny žalúdok!

Keď začal príliš myslieť na jedlo, zastavil sa. Nie! To boli zbytočné myšlienky, povedal sám sebe. Rozhodol sa nasledovať Boha a dôverovať mu, že sa postará o jeho potreby. Ak mu dnes neposkytol nijaké jedlo, je to v poriadku. Pôjde spať hladný. Nebude reptať a sťažovať sa. Nebude si ani predstavovať, ako by sa mohol u niekoho najesť. Namiesto toho začal spievať a chváliť Boha. Ako tak robil, zaplavila ho vlna šťastia a spokojnosti.


Zdieľať: