Nedávno sa ma jedno mladé dievča spýtalo, ako sa cítim, keď som už stará. Pravdupovediac, zaskočilo ma to. Nemyslím si o sebe, že som stará. Keď uvidela moju reakciu, zostala v rozpakoch. A tak som hneď dodala, že o tom porozmýšľam.

Myslím, že staroba je dar. Niekedy ma prepadne zúfalstvo, keď zbadám vrásky na svojej tvári, kruhy pod očami alebo pigmentové škvrny na rukách. Keď sa pozriem do zrkadla a vidím tam toho starého človeka, niekedy ma to zaskočí, no trápim sa tým iba chvíľu. S pribúdajúcim vekom som voči sebe láskavejšia a menej kritická. Stala som sa sama sebe priateľkou. Nevyčítam si, že si dám o sušienku viac alebo že si neusteliem posteľ.

Mám nárok občas sa prejesť alebo byť zmätená. Príliš veľa mojich priateľov opustilo tento svet skôr, ako stihli pochopiť, akou úžasnou slobodou oplýva staroba. Svet sa nezrúti, ak budem napríklad čítať knihu do rána a potom spať až do obeda. Ak to na mňa príde, môžem tancovať sama so sebou na nádherné melódie z 50-tych rokov a pokojne si poplakať nad stratenou láskou.

Viem, že občas zabúdam. No napriek tomu je lepšie, ak na niektoré veci z minulosti zabudnem. V konečnom dôsledku, to dôležité si pamätám.

Som rada, že mám to šťastie žiť tak dlho, že mi už zošediveli vlasy a moje úsmevy zanechali hlboké ryhy na mojej tvári. Nikto sa azda v živote nenasmial toľko, ako ja. Mnoho z mojich priateľov zomrelo skôr, než ich vlasy nadobudli strieborný nádych.

Takže odpoveď na otázku, či sa mi páči moja staroba, ma vlastne oslobodila. Nebudem tu žiť večne, ale pokým som tu, nebudem strácať čas horekovaním, čo by bolo, keby… alebo rozmýšľaním o tom, čo bude. A pokojne si dám každý deň zákusok.


Zdieľať: