Fjodor Michajlovič Dostojevskij rozpráva vo svojej poviedke Cibuľka o tom, aké dôležité sú v našom živote skutky lásky, hoci aj mikroskopické.

Žila raz jedna starenka, ktorá nikdy v živote neurobila nikomu nič dobré: nikoho nemala rada, k všetkým bola nepríjemná a zlá. Keď umrela, prišli vyslanci Lucifera a vzali ju do ohnivého jazera. Jej anjel strážca sa tomu len bezmocne prizeral. Bolo mu ľúto svojej bývalej zverenkyne a usiloval sa v pamäti vyloviť nejaký dobrý skutok tejto ženy, aby o tom mohol povedať Pánu Bohu a poprosiť pre ňu o pomoc. Zrazu si spomenul na jeden detail. Rýchlo sa pobral k Pánu Bohu a povedal mu:

„Táto stará žena raz vytrhla cibuľu zo svojej záhrady a dala ju prosiacej žobráčke.“

Pán Boh na to riekol:

„Dobre teda, vezmi tú cibuľu, hoď ju do ohnivého jazera tak, aby sa jej starena mohla chytiť. Ak ju týmto spôsobom dokážeš vytiahnuť z jazera, naveky bude žiť v mojom kráľovstve. Ale ak to cibuľa nevydrží, starenka ostane naveky tam, kde je teraz.“

Anjel urobil, čo mu Pán Boh prikázal. Hodil cibuľu priamo do rúk starenke, zakričal, aby sa jej chytila, a začal ju opatrne vyťahovať. Túto záchrannú akciu pozorovali aj ostatní nešťastníci. Aj oni snívali o inom živote a chceli využiť šancu, ktorá sa im ponúkala. Silno sa chytili starenky, aby sa spolu s ňou dostali z ohnivého jazera von. Ale táto žena nemala ani teraz ani štipku dobroty. Odstrkovala so zlosťou každého, kto sa chcel chytiť jej nôh a vyslobodiť sa.

„Len mne patrí pomoc,“ kričala, „je to moja cibuľa, nie vaša, vy podliaci.“

Len čo vyriekla tieto slová, slabá cibuľka sa roztrhla: nevydržala takú záťaž ľudskej zloby. Starena vyriekla sama nad sebou výrok zatratenia a spadla naspäť do ohnivého jazera.


Zdieľať: