Moji štyria súrodenci a ja sme vedeli, že nepatríme medzi chudobných. Ale vedeli sme aj to, že máme len trochu viac než je „životné minimum“. Mama a otec boli veľmi zbožní kresťania. Nadšene podporovali aktivity miestneho cirkevného zboru. Otec sa živil podomovým predajom kníh. Mama sa starala o domácnosť. Keď mohla, vypomáhala na rôznych miestach a podnikala rôzne aktivity pre ľudí.
Neraz som rozmýšľal, ako mama a otec dokážu všetko finančne zvládnuť. Všetci piati súrodenci sme navštevovali cirkevnú základnú a strednú školu. Rodičia platili ošetrenia u lekára, opravy auta, potraviny a všetky bežné výdavky rodinného života. Neboli sme sklamaní, ak sme na Vianoce dostali jednu košeľu. Každý z nás vedel, že tento dar sme dostali z lásky, pretože peniaze boli vzácne. Bývali sme v staršom dome, mali malé auto a nie veľa, ale kvalitné oblečenie.
V našom rodinnom rozpočte boli cirkevné zborové aktivity na prvom mieste. Cirkev mala u nás zvláštny rešpekt. Považovali sme ju za Božiu inštitúciu, ktorá má zvláštne poslanie. Bez ohľadu na finančnú krízu v našej rodine ako deti sme vedeli, že desiatky a dary majú prednosť pred ostatnými výdavkami. Mama vždy ušetrila nejaké peniaze, aby mohla podporiť zborové aktivity. Pamätám si na malý hrnček označený ako „dary pre zbor“, ktorý stál na kredenci. Mama a otec každý mesiac podporili pár dolármi rôzne cirkevné projekty.
Spomínam si na jedno večerné stretnutie, keď členovia zboru hľadali možnosť, ako získať financie, aby mohli kúpiť nejaké zariadenie do budovy. Bol som dosť veľký na to, aby som poznal finančnú situáciu v našej rodine. Bol som šokovaný, keď otec sľúbil prispieť 500 dolármi. Ja som vtedy nič nepovedal. Všimol som si, že na ďalší deň šiel do banky a požičal si 500 dolárov. Potom som sledoval, ako mesiac čo mesiac splácal túto pôžičku.
Mnohé veci v našom dome neboli absolútne dôležité. Ale som vďačný, že prežívanie Božej lásky, podpora jeho diela a šírenie nádeje v tomto beznádejnom svete nám bolo od malička predstavené ako vec najdôležitejšieho významu.


Zdieľať: