Pani Marta rada chodievala na pobočku hlavnej pošty v štvrti, kde bývala, pretože jej zamestnanci boli k svojim zákazníkom veľmi milí a priateľskí. Raz v zime, tesne pred Vianocami, si potrebovala kúpiť známky. Ako to však v takomto období býva, na vybavenie čakal zvlášť dlhý rad netrpezlivých zákazníkov. Niektorí v rade sa dali spolu do reči. Pani Marta sa zmienila o tom, že si potrebuje kúpiť iba zopár známok.

„Ale veď v hale je automat, kde si môžete kúpiť známky, aké potrebujete. Vôbec nemusíte čakať v tomto dlhom rade,“ poradil jej muž, ktorý stál pred ňou.

„Viem, viem,“ povedala pani Marta, „ale automat sa ma nespýta, ako sa mám a či ma už prestalo bolieť pravé koleno!“

Sú veci, a spravidla dosť vzácne, ktoré vám automat nedá. Väčšinou nič nestoja, ale nedajú sa ani kúpiť. Každý z nás, aj ten najchudobnejší, ich môže mať nadostač, ba môže aj rozdávať.


Zdieľať: