Michaela Hrachovcová je redaktorka, píše detské knihy a pracuje v hudobnej škole. Rada chodila na hory a po práci jazdila na bicykli alebo kolieskových korčuliach. V roku 2020 mala nehodu, pri ktorej si poranila na dvoch miestach chrbticu. Zostala pripútaná na invalidný vozík.

„Šla som cestou, ktorú dobre poznám. Pred križovatkou bola zrazu všade tma a ja som nevidela cestu. Zišla som z cesty do priekopy a narazila do betónového mostíka. Vyletela som do vzduchu a tvrdo dopadla na pole. Ležala som a nedokázala sa ani pohnúť. Neznáma mladá žena mi zavolala pomoc. ´Vyhrali ste let vrtuľníkom,´ snažil sa ma pobaviť pilot, ktorý ma transportoval rovno do operačnej sály v nemocnici.

To, čo sa stalo, som dlho vnímala ako výzvu. Dva-tri mesiace som to zvládala, ale potom začali pribúdať okamihy, keď som sa cítila bezmocná – ak som sa chcela spoliehať len sama na seba. Bezmocnosť mi pomohla uvedomiť si svoje limity a obmedzenia. Sú veci, na ktoré jednoducho nestačím. V niečom bola očistná – zbavila ma presvedčenia, že nikoho nepotrebujem a všetkom zvládnem sama. Vrátila mi pocit spolupatričnosti, ktorý teraz často zažívam – v povzbudivom úsmeve človeka, ktorý ide oproti, v nepatrných gestách pomoci, keď niekto priskočí a otvorí mi dvere alebo mi pomôže prejsť cez obrubník. Mám radosť, keď okolo mňa ľudia len tak neprejdú…“

Je radosť byť tu jeden pre druhého.


Zdieľať: