Sedemnásťročnému mladému mužovi zomrel otec, keď mal deväť rokov. Keď sa ho redaktorka spýtala: „Ako si to vnímal, že ocko už tu nie je? Čo sa zmenilo vo vašej rodine?“ odpovedal:

„Takmer všetko bolo iné. Museli sme sa presťahovať, pretože predtým sme bývali v služobnom byte. Vďaka štedrosti mnohých ľudí sme si mohli kúpiť malý domček na dedine… Veľa ľudí mi hovorí, že som skôr dospel. Často myslím na veci, na ktoré asi bežný sedemnásťročný chlapec nemyslí. Napríklad že musím ísť kúpiť sifón, vymaľovať vécko, opraviť kábel ku kosačke, pokosiť dvor… Ale nechcem, aby to vyznelo tak, že sa ľutujem. Napriek všetkému ďakujem Pánu Bohu, že mi dal takú zručnosť a že môžem byť pomocou pre mamku. Mám asi väčší pocit zodpovednosti za niektoré veci. Veľa vecí si oveľa viac vážim. Nechápem, ako niektorí kamaráti môžu povedať, že si nevážia svojich rodičov. Inak sa pozerám na tento svet a na to, čo bude potom. Naučilo ma to Bohu viac dôverovať a celý svoj život vložiť do jeho rúk.“


Zdieľať: