Hádky boli stále častejšie a ostrejšie. ´Milujem toho muža,´ povedala som si. ´Prečo by som si s ním nemala rozumieť?´ Moja mama a niektorí z mojich najbližších priateľov naše priateľstvo neschvaľovali, čo situáciu ešte viac komplikovalo. Nechcela som pripustiť, dokonca ani sama sebe, že by mohli mať pravdu.

Chcel odo mňa, aby som nechala vysokú školu a aby sme sa vzali. Potom by sme spolu odišli za more na vojenskú základňu, kde mal nastúpiť do vojenskej služby. Ja som s tým však nesúhlasila. Štúdium som pokladala za dôležitú vec. Učila som sa rada. Chcela som ukončiť školu, aby som sa potom „postavila na vlastné nohy“. Preto sme sa stretávali tajne. Trápilo ma to však stále viac.

Aj keď som ešte bola len v prvej polovičke štúdia, zápasila som s nízkou sebadôverou a s hlbokými pochybnosťami najmä o našom romantickom vzťahu. Moji rodičia sa rozviedli len nedávno a otec sa čoskoro oženil druhýkrát. Pri jednej z posledných hádok mi môj snúbenec ostro povedal: „Pochádzaš z rozvrátenej rodiny, preto si nemysli, že budeš dobrou manželkou.“ Mal pravdu? Bolo to odo mňa sebecké, že som chcela dokončiť školu? Keď sa s ním rozídem, zostanem navždy sama?

Čo znamená prikázanie ´ctiť svojich rodičov´? Boli námietky mojej mamy opodstatnené? Čo by mi v tejto situácii poradil Boh? Rozhodla som sa, že sa o tom porozprávam s veriacim profesorom Alexandrom, ktorého prednášky ma nútili rozmýšľať trocha iným spôsobom. Alexander bol múdry človek. Najprv ma vypočul a potom mi položil niekoľko otázok. Povzbudil ma, aby som o svojich pochybnostiach povedala Bohu tak, akoby som ich rozprávala svojej najlepšej kamarátke. Táto rada mi veľmi pomohla v zmätku, ktorý som pociťovala vo vzťahu k Bohu po otcovom druhom sobáši. Veď ak som nedokázala dôverovať svojmu biologickému otcovi, ako som mohla dôverovať neviditeľnému, nebeskému Otcovi?

Situácia sa v tom čase ešte viac skomplikovala tým, že jeden študent – chemik, ktorý so mnou pracoval na výskumnom projekte – vždy po skončení zostal dlhšie, aby sa so mnou porozprával. Obdivovala som jeho schopnosti, nadšenie, dôvtip a ohľaduplnosť. Bola toto azda ďalšia príležitosť? Rozpor v mojom vnútri bol stále väčší. Mám azda znovu prehodnotiť sľub, ktorý som dala svojmu snúbencovi? Bude to voči nemu fér?

Jednej noci, keď som kvôli zmätku v mysli už nedokázala ani spať, ani študovať, celkom vážne som povedala Bohu, aby to nejakým spôsobom On sám vyriešil. Bol to môj prvý skutočný krok viery, ktorý vo veľkej miere prevyšoval akési neurčité prijatie Boha, s ktorým som vyrastala. Povedala som: „Bože, naozaj neviem, čo mám robiť. Verím však, že ty vieš, čo je pre mňa najlepšie. Prosím, ukáž mi, čo je správne. Verím, že mi pomôžeš nájsť muža, ktorý bude pre mňa ten pravý – ak je to tvoj plán. Ak sa nehodím pre život v manželstve, v poriadku. Aj to som ochotná prijať od teba.“

Po tvári mi stekali slzy, ale v srdci zavládol pokoj. Bola to modlitba zúfalstva. Ale Boh sa mi odmenil za moju dôveru. O dva týždne sa so mnou môj snúbenec rozišiel. Sama som zostala prekvapená, ako sa mi uľavilo. Vôbec ma to netrápilo. Boh nedovolil, aby mi táto udalosť zlomila srdce. Bez akéhokoľvek môjho pričinenia ma o niekoľko dní pozval môj nový priateľ a spolupracovník na naše prvé rande.

Dnes, po tridsiatich rokoch manželstva s ním, som stále vďačná za požehnanie, ktorým ma Boh obdaroval – za človeka, ktorý mi rozumie a napĺňa moje potreby.


Zdieľať: