Odille Terrová pracovala tri roky v hlavnom meste Guiney v Konakre. Asi po roku k nej začal chodiť malý chlapček. Keď prišiel prvýkrát, povedal, že ju prišiel navštíviť a že ju ľúbi. Nevedela, ako sa volá, koľko má rokov ani kde býva. Keď sa ho niečo spýtala, neodpovedal. Takmer nikdy si nič nepýtal. Málokedy niečo zjedol alebo vypil pohár vody. Občas sa osprchoval a potom zaspal v kúte izby.

Keď sa svojho afrického priateľa spýtala, ako by mu mohla pomôcť, povedal jej: „Netráp sa. Otvor mu dvere svojho domu a svojho srdca ako doteraz. Je to anjel, ktorého ti posiela Boh.“

Navštevoval ju nepravidelne a vždy prišiel nevhod – buď mala akurát veľa práce alebo už chcela ísť spať… Tým ju učil nemyslieť iba na seba.

Keď mu v posledný večer svojho pobytu v Afrike oznámila, že zajtra odchádza, nepovedal nič. Len mu z očí vyhŕkli dve veľké slzy a stekali po lícach. Táto jeho odpoveď sa jej navždy vryla do pamäti.


Zdieľať: