Anglicko, 1834.

Aby vláda ušetrila peniaze, zastavila podporu a nahradila ju zákonom, že rodina, ktorá sa nedokáže uživiť sama, musí ísť do domova pre chudobných.

Začali sa stavať chudobince. Boli to strašné miesta. Otcovia, matky a deti tam žili oddelene a museli vykonávať najhoršie práce. Pracovali dvanásť až štrnásť hodín denne. Boli napríklad nútení ručne drviť kosti z koní a kráv, rozbíjať skaly a ručne mlieť obilie. Po celodennej práci padali vyčerpaní do postelí plných bĺch a vší, vediac, že nasledujúci deň ich čaká to isté. Ako odmenu dostávali jedlo dvakrát denne, ktoré museli jesť potichu. Všetky deti staršie ako sedem rokov boli nútené pracovať a nesmeli vidieť rodičov, aj keď bývali v tom istom chudobinci. Množstvo ľudí zomieralo. V hrozných životných podmienkach sa šírili choroby. Mnohí ľudia zo zúfalstva spáchali samovraždu.

Vláda chcela, aby boli chudobince odpudivé a ľudí odradili od lenivosti. Ale bez finančnej podpory sa stovky pracujúcich rodín, osamelých rodičov a sirôt nemali kam inam obrátiť.

Čím viac George Müller o týchto miestach čítal, tým bol smutnejší a tým viac v ňom dozrievalo presvedčenie pomôcť týmto ľuďom a pre siroty postaviť sirotince. Tak sa zrodila myšlienka, ktorá zachránila pred chudobincami tisícky sirôt.


Zdieľať: