„Tak čím chceš byť?“ spýtal sa ma otec asi po štrnástykrát za posledných päť minút.

Ticho.

Chytila som pero a začala som si ním rýpať do nohy. On sa medzitým pýtal ďalej.

„A čo tak zubná lekárka? Ňou si chcela byť, keď si mala šesť rokov…“

„Ale vtedy som nevedela, že ľudia nemajú také perfektné zuby ako ja,“ skočila som mu do reči a zaškerila sa. „Vŕtať sa v pokazených zuboch a utierať sliny, ktoré im pritom stekajú po brade – tak si veru svoje budúce povolanie nepredstavujem.“

„Dobre, dobre. A čo keby si sa stala detskou lekárkou?“ pokračoval otec. „Máš rada deti a rada ľuďom pomáhaš.“

„To áno, ale nemám rada biológiu a chémiu a neznášam krv,“ vysvetľovala som, gúľala pritom očami a nesúhlasne sa mračila. „Takmer som odpadla, keď sme v škole museli pitvať malého chrobáka. A z toho smradu z formaldehydu mi prišlo tak zle, že som sa skoro povracala.“

„Nuž a čo tak…“

„Otec, prestaň už. Som beznádejný prípad – skoro ako tí bezdomovci. Nič neviem robiť a nič ma nebaví. Som jednoducho nanič.“

„Tak dosť, Paulína! Nech sa staneš čímkoľvek, práca, ktorú budeš robiť, bude veľmi dôležitá. Ňou môžeš svedčiť iným o Bohu – nech je to čokoľvek a kdekoľvek. To je to najdôležitejšie.“

Svedčiť ľudom o Bohu? Ako misionári? To ma naozaj nikdy ani nenapadlo.

Keď som bola malá, veľmi často som počula otázku: Čím chceš byť, keď vyrastieš? Ale teraz, keď končím základnú školu, ju dostávam stále častejšie.

Čo budeš robiť po skončení školskej dochádzky? Kde budeš pracovať? Čo chceš študovať? Kde budeš bývať?

Odpoveď „neviem“ môže mať rôzne podoby, napríklad: Ešte som si to nerozmyslela… Mám veľa záujmov a neviem, čo si vybrať… Budem sa túlať po uliciach a spievať za peniaze. Možno si ma niekto všimne a uvidí vo mne skrytý talent…

Posledná odpoveď zväčša ľudí šokuje. Aj keď vám konečnú odpoveď zatiaľ nepoviem, rozhodla som sa, že bez ohľadu na to, aké povolanie si zvolím, chcem byť misionárkou. To znamená, že keby som sa stala právničkou, budem človekom, ktorý je čestný, seriózny a teší sa zo života. Chcem, aby sa ľudia pri svojej práci usmievali. Chcem sa zaujímať o ich rodiny a život, pracovať poctivo a svedomito. Chcem to tak robiť preto, aby som ľuďom ukázala, že byť kresťanom znamená mať radosť zo života a radosť v Ježišovi.

Kresťania nie sú staromódni ľudia, ktorí neuznávajú futbal, korčuľovanie a žuvačky, ako si to niektorí myslia. Sú to ľudia plní lásky, ochotní pomôcť nevinným deťom, ale aj ľuďom v núdzi či so zlou minulosťou. Takouto misionárkou chcem byť, keď sa stanem právničkou.

Keby som bola učiteľkou, chcem byť človekom, ktorý dbá o to, aby jeho žiaci dobre prospievali. Mala som niekoľko takých učiteľov, ktorí ma povzbudili a ja som vycítila, že im na mne záleží. Nikdy nezabudnem na pani učiteľku Gabadonovú, ktorá vo veľkej miere ovplyvnila to, ako sa pozerám na svet, na ostatných ľudí, aj na seba.

Viem si predstaviť, že by som učila na základnej škole a pritom svedčila deťom o Bohu. Chcem, aby videli, že mám radosť zo života a že mi na nich naozaj záleží. Chcem, aby sa pýtali: Prečo je táto učiteľka iná ako ostatné?

Chcem byť niekým, za kým žiaci prídu s radosťou a bez strachu; niekým, za kým prídu vždy, keď budú potrebovať pomoc. Chcem byť človekom, za kým prídu s otázkou: Existuje Boh? Alebo komu sa nebudú báť zdôveriť s tým, čo ich trápi. Nikdy nechcem svojich žiakov podceňovať, radšej ich povzbudzovať a inšpirovať. Takouto misionárkou chcem byť, ak sa stanem učiteľkou.

„Tak, čím teda chceš byť?“ spýtal sa ma otec ešte raz.

Ticho.

„Lekárkou? Zubárkou?“

Pokrútila som záporne hlavou.

„Právničkou? Učiteľkou? Alebo…“

„Speváčkou, ktorá bude ľudí rozosmievať….“ povedala som s úškľabkom na tvári a pomyslela som si:

Chcem byť misionárkou!


Zdieľať: