Daniel Taylor napísal: „Keď som bol malý, bál som sa, keď v noci niečo buchlo. Zrejme tak nejako je to u väčšiny malých detí. Ale ja som si povedal, že príšery, ktoré ležia pod posteľami, nedokážu vojsť pod perinu!

Keď som bol tínedžer, nemal som strach z toho, čo by mohlo byť pod mojou posteľou. Skôr som sa bál toho, čo si moji kamaráti hovoria o tom, ako som si učesal vlasy.

Čoho sa bojím teraz? Teraz sa bojím – ak to mám povedať celkom jednoducho – aby som nežil zbytočne. Chcem, aby môj život mal zmysel. Bojím sa, že by som mohol nechať svet presne taký, aký som ho našiel. To, že som tu bol, by nič nezmenilo.

Čo zostane a bude trvať naveky? Spravodlivosť, milosrdenstvo, odpustenie, súcit, zľutovanie, milosť… Ale to nie je všetko. Ak chcem, aby môj život za niečo stál a bol zmysluplný, potom sa budem snažiť naplniť ho týmito postojmi, vlastnosťami a činmi do takej miery, ako je to len možné.


Zdieľať: