Istá vedecká výskumníčka zavolala desiatich dobrovoľníkov, aby s nimi urobila špeciálnu psychologickú štúdiu nazvanú „experiment jazva“. Rozdelila dobrovoľníkov do desiatich rôznych miestností bez zrkadla a vysvetlila im, že cieľom tejto štúdie je preskúmať, ako budú ostatní ľudia v čakárni reagovať na neznámeho človeka s určitým hendikepom – v tomto prípade jazvou na tvári.

Pomocou maskérskych trikov, aké sa používajú vo filmoch vytvorila na ľavé líce každého z nich strašnú krvavú jazvu. Na chvíľu im požičala malé zrkadielko, aby sa mohli pozrieť. Potom im zrkadlo vzala.

Nakoniec zašla za každým do jeho miestnosti s tým, že na jazvu ešte potrebuje naniesť nejaký púder, ktorý bude jazvu chrániť pred nečistotami. V skutočnosti však papierovou vreckovou jazvu zotrela. Dobrovoľníci však žili s tým, že jazva je stále na ich tvári. Každého potom poslala do inej čakárne s tým, že si majú všímať, ako budú ľudia reagovať na jazvu.

Po určenom čase sa všetkých desať dobrovoľníkov vrátilo s rovnakou správou. Všimli si, že ľudia boli voči nim hrubší, menej láskaví a všetci zízali na ich „jazvu“.

Ak sa trápime svojimi nedostatkami (telesnými alebo inými), máme sklon myslieť si, že aj iným sú také odporné ako nám. A to nás ničí. Pravda je však taká, že iní si to možno ani nevšimnú.

Boh nás stvoril a miluje nás. Ak budeme počúvať, čo nám hovorí, menej sa budeme trápiť kvôli tomu, čo si o nás myslia iní.


Zdieľať: