Vždy ma pošlú do detskej izby so slovami: „Tamara, nebuď drzá!“ „Tamara, prestaň!“ „Tamara, neodvrávaj!“ Už som z toho chorá! Čo ešte chcú? Plním si svoje povinnosti, dobre sa učím, urobím všetko, čo mi povedia. Ach, tí rodičia! Kto sa v nich vyzná?

„Tamara!“

Čo zase chce? Mamin hlas znel naliehavo, a tak som radšej hneď poslúchla. Prišla som k dverám svojej izby a zakričala: „Čo?“

„Bola by som rada, keby si sa prišla navečerať.“

„Radšej budem hladná,“ zahundrala som si potichu a zdvorilým hlasom som odpovedala: „Nie som hladná, ďakujem,“ a zavrela som dvere. Hodila som sa na posteľ a zahľadela sa na zarámovanú fotografiu. Som na nej spolu s mamou na jednom výlete. Bolo nám vtedy tak fajn. Dokonca sme sa vedeli rozprávať bez toho, aby sme na seba kričali. Spolu sme sa hrávali, chodili na prechádzky a rozprávali sa. S mamou bola kedysi taká zábava. Prečo sa všetko zmenilo?

Zdalo sa mi, že za posledných niekoľko mesiacov sa z nás stali tí najväčší nepriatelia. Keď mi začne nadávať, ja začnem kričať a potom sa medzi nás zamotá ešte aj otec. Samozrejme, že vždy sa postaví na maminu stranu. Ja potom dostanem na niekoľko týždňov domáce väzenie. Tí rodičia sú takí neféroví!

Vzala som do rúk zarámovanú fotografiu a pohladila mamu po tvári. Spomenula som si, že keď som mala vysokú horúčku, takmer stále bola pri mne, modlila sa so mnou a čítala mi z Biblie. Keď bola raz v zime kalamita a my sme nechodili do školy, postavili sme si s mamou zo snehu pevnosť a potom sme sa guľovali. A chodievali sme sa spolu aj sánkovať. Keď sme boli v lete pri mori, prechádzali sme sa po pláži a hľadali mušle. Pamätám si, že ma vtedy volala „moja malá princezná“. Nikto iný ma tak nevolal. Ja som si naozaj pripadala ako princezná.

Ale keď som mala 13 rokov, všetko sa zmenilo. Prestali sme byť s mamou kamarátky. Namiesto chichotania, smiechu a zábavy len po sebe kričíme, nadávame si a hádame sa.

Sedela som na posteli a rozmýšľala, či sa aj mama cíti taká osamelá ako ja. Pripadala mi taká utrápená. Len málokedy sa usmeje. Ani si nespomínam, kedy sme sa naposledy objali alebo si povedali: Mám ťa rada.

Najradšej by som sa hneď rozbehla za ňou, objala ju a povedala jej, že ju mám rada, ale akosi to nejde. 14-ročné dievčatá sa predsa neobjímajú a nebozkávajú so svojimi mamami!

O niekoľko sekúnd ktosi zaklopal na dvere. Prehltla som, poutierala si zaslzené oči, skryla fotku pod vankúš a spýtala sa: „Áno?“

„Moja princezná, môžem vstúpiť?“

Takto ma mama neoslovila už celé mesiace. Väčšinou to bolo len „Tamara, urob toto“ alebo „Tamara, urob hento“. Ale teraz som nepočula nijaký príkaz a jej hlas znel celkom pokojne. Snažila som sa neplakať a povedala som: „Dvere sú otvorené.“

„Myslím, že ti to bude chutiť. Je to tvoje obľúbené jedlo,“ povedala a položila tanier na stôl. Mala pravdu. Jedlo vyzeralo lákavo. Pekne sa mňa pozrela a odišla.

Keď som dojedla, opäť som sa zahľadela na zarámovanú fotografiu. Uvedomila som si, že to už nikdy nebude tak, ako kedysi. V hneve som hodila obrázok na zem. Sklo sa rozbilo.

„Tamara!“ začula som otcov nahnevaný hlas a kroky blížiace sa k mojej izbe. Ach, nie! Prečo som to urobila? Otec otvoril dvere a uvidel na zemi rozbitý obraz. Pozrel sa mňa prísnym prenikavým pohľadom a v záchvate zúrivosti povedal: „Mladá slečna, celý mesiac máš domáce väzenie. Zakaždým, keď sa k tebe mama zachová pekne, takto nepekne sa jej odplatíš!“

„Ale…“

„Žiadne ale!“ kričal. „Upraceš tento neporiadok a to hneď! Nechcem už počuť ani jediné slovo! Povedal som to dosť jasne?“

Čo som mala robiť? Nenávidela som, keď sa správal takto. Nemala som rozbiť ten obrázok, to je pravda, ale snažil sa ma niekedy aspoň trochu pochopiť?

„Á-áno,“ povedala som a začala zbierať rozbité sklo. Ostrým sklom som si porezala palec a kvapka krvi kvapla na fotografiu, rovno na maminu tvár. Keď som zdvihla hlavu, mama stála pri mne. Uvidela rozbitý obrázok a vybehla z izby. Počula som, že si s otcom vymenila niekoľko slov o tom, že mi treba ranu ošetriť. Trochu ma to štípalo, ale prázdnota, akú som cítila v srdci, bola oveľa horšia.

O niekoľko minút prišiel otec a ranu mi ošetril. Bol to jasný dôkaz o tom, že zlosť ho už prešla. Bez slova odišiel. Kúskom obväzu som sa snažila utrieť krv z fotky, ale čím viac som sa snažila, tým to bolo horšie. Čo som to len urobila? Druhú takúto fotografiu mi predsa nikto nedá!

Ležala som na posteli a plakala. Vyčítala som si, ako mi len mohlo napadnúť niečo také urobiť. Celú noc som sa nemohla poriadne spať.

Keď som sa ráno zobudila, na skrinke pravdaže obrázok s fotografiou nebol. Fotku mi už nikto nevráti, ale spomienky mi zostali. Keby som šla za mamou a objala ju, ako som chcela, vôbec sa to nemuselo stať. Čím viac som o tom rozmýšľala, tým viac som bola presvedčená, že bude lepšie povedať mame, ako sa cítim.

Keď som za ňou prišla do kuchyne, práve utierala stôl. „Mami!?“

„Áno, zlatko,“ povedala a pozrela sa mi do očí.

„J-ja ch-chcem,“ cítila som, ako sa mi trasie dolná pera a že nedokážem ovládať ani svoje pocity. Rozplakala som sa. „Prepáč mi.“

Mama si ma pritiahla k sebe a objala ma. Dlho ma držala vo svojom náručí. Potom mi pohladila vlasy, pozrela sa mi priamo do očí a povedala: „Aj ty mi prepáč.“

„Mám ťa rada, mami.“

„Aj ja ťa mám rada.“

Sú slová, ktoré rania, ale sú aj také, ktoré liečia. V knihe Prísloví 16,24 je napísané: „Láskavé reči sú plástom medu, sladkosťou pre dušu a zdravím pre kosti.“ Je to pravda. Čím som staršia, tým menej sa s rodičmi hádam. Keď ma niečo nazlostí, radšej si zahryznem do jazyka a počkám, kým ma zlosť prejde. Okrem toho, keď sa snažím odpovedať zdvorilo, aj otec s mamou sa ku mne správajú krajšie. Ešte aj dnes to u nás z času na čas zaiskrí, ale všetci sa snažíme povedať pokojne, čo nás trápi. A je to takto určite lepšie.


Zdieľať: