Verný priateľ je obraz Boha.
Kamarát
„Au!“ skríkol Samo, keď sa šmykol a spadol na trávu.
„Si v poriadku? Neudrel si si hlavu?“ spýtal sa ho Filip.
„Neboj sa, nič mi nie je,“ odvetil Samo s úsmevom.
„Ja sa len bojím, aby si si neudrel hlavu na mieste, kde máš…“
„Je to dobré,“ tvrdil Samo, keď vstával. Obaja chlapci boli o chvíľu opäť úplne zabratí hrou.
Filip často myslel na Sama. Už niekoľko rokov žil s nádorom v mozgu. Občas sa stalo, že po chemoterapii zostal úplne slabý. A výsledok bol stále ten istý – keď prestala chemoterapia účinkovať, nádor začal rásť znovu. Rakovina spôsobila, že Samo bol oveľa menší než ostatní chlapci v triede. Vyzeral skôr ako štvrták, nie ako ôsmak. Samo vždy hovoril Filipovi, aby sa tak netrápil. „Pravdepodobne sa z toho nakoniec dostanem,“ uisťoval ho.
No o niekoľko týždňov sa jeho stav tak zhoršil, že musel zostať doma. Filip za ním chodieval každý večer. „To sú úlohy, ktoré sme dnes dostali. Potrebuješ s niečím pomôcť?“ spýtal sa ho.
„Akosi sa mi písmenká rozmazávajú. Mohol by si mi to prečítať?“
„Pravdaže,“ povedal Filip a v duchu sa prekvapil, pretože doteraz Samo nikdy nemal problém s očami. Modlil sa za neho každý večer sám, aj s rodičmi. Asi po dvoch týždňoch sa Samov stav zlepšil. Mohol čítať, ba dokonca sa vrátil aj do školy. Samo mal doteraz vždy dobré známky, no jeho prospech sa začal zhoršovať. Asi o mesiac, bolo to v januári, sa opäť objavili vážne komplikácie a Samo musel ísť na niekoľko dní do nemocnice.
„Ahoj, Samo, priniesol som ti úlohy,“ povedal Filip, len čo vstúpil do nemocničnej izby.
„Ahoj, ahoj,“ odpovedal Samo ospalo. „Dnes som akýsi veľmi slabý a nevidím dobre. Budeš mi čítať otázky a ja budem odpovedať. Ty to potom napíšeš.“ A tak Filip čítal a Samo odpovedal. Ale niekde uprostred museli skončiť, pretože Samovi sa chcelo veľmi spať.
Po niekoľkých týždňoch sa Samo opäť vrátil do školy, ale učivo nezvládal. Prvýkrát sa stalo, že dostal päťku. Filipa to veľmi trápilo. Boli už ôsmaci a on sa tešil, že spolu ukončia školu. Teraz to všetko mohlo dopadnúť inak. Filip sa často pristihol, ako sa modlí: „Drahý Bože, prosím, buď so Samom. Pomôž mu, aby sa opäť dobre učil. A prosím ťa, pomôž mu, aby sa opäť cítil lepšie.“
Samo však veľa chýbal a to sa odrazilo aj v testoch a na písomkách. Zhoršovali sa nielen jeho známky, ale aj zdravotný stav. Na jar chýbal celý mesiac. Keď ho prepustili z nemocnice, nechodil do školy, ale ležal doma. Filip ho každý deň navštevoval a robil s ním domáce úlohy. Zdalo sa mu však, že Samo spí stále viac a viac a úlohy akoby mu robili každý deň väčší a väčší problém.
Jedného dňa prišiel Filip po špičkách do Samovej izby a potichu si sadol na okraj jeho postele. Kým si pozeral fotografie, ktoré mal vylepené na stenách, Samo sa ozval: „Filip.“
„Áno, Samo. Čo je?“
„Porozprávame sa spolu, dobre?“
„Som tu, Samo,“ odpovedal Filip.
„Filip, čoskoro zomriem.“
„Ale, Samo, neblázni! Ty nezomrieš.“
Vtom vstúpili do izby mamy oboch chlapcov. „Filip, počúvaj ho. Chce ti niečo povedať,“ ozvala sa Filipova mama.
Filip sa zahľadel na dve uplakané mamy a Samo medzitým pokračoval: „Filip, keď som bol v nemocnici, lekár sa rozprával s mamou a so mnou. Povedal mi, že onedlho zomriem.“ Filip, celý ohromený a zdesený, nechápavo hľadel raz na Sama, potom na fotografie na stenách a potom zas na uplakané mamy. Ani sa nepohol, keď Samo pokračoval: „Filip, viem, že si ma chcel vždy chrániť a pomáhať mi. Chcem len, aby si vedel, že ty si bol môj najlepší a najväčší kamarát, akého som kedy mal.“
Filip sedel úplne šokovaný. Sledoval, ako Samovi vypadla z oka malá slza a skotúľala sa na vankúš. Ani Samo, ani Filip hádam neplakali odvtedy, čo mali šesť rokov. Ale teraz začali plakať aj obe mamy, ktoré stáli za Filipom. Konečne si musel pripustiť to, čomu nechcel celý rok uveriť – že stratí Sama. Slzy mu stekali prúdom po tvári, keď si položil hlavu na Samovu hruď a s nekonečnou láskou a nehou ho objal.
O niekoľko týždňov stál pri truhle, v ktorej ležal jeho najlepší kamarát. Slzy mu stekali po tvári, keď spomínal, čo všetko spolu prežili. Ale zároveň sa veľmi tešil na deň, keď sa s ním znovu stretne v nebi, kde už Samo nebude nikdy chorý. Tam bude silný a zdravý a spolu sa zase budú tešiť a radovať zo všetkého, čo im Boh pripravil.