Istý študent zápasil s mnohými problémami v rôznych oblastiach života, preto bol často nahnevaný a znechutený. Keď to už dlhšie nevedel vydržať, zašiel do tmavej a málo navštevovanej školskej kaplnky. Nikto tam nebol. Prechádzal sa uličkou pomedzi lavice hore a dolu. Nakoniec si sadol do poslednej lavice. Plakal a v záchvate zúfalstva kričal na Boha.

„Bože, ty si stvoril tento svet… Čo si myslíš? Pozri, s koľkými problémami sa ľudia v živote stretávajú. Pozri na tú bolesť, utrpenie a hlad. Pozri na tých opustených a zneužitých. Všade, kde sa pozriem, vidím ubolených, strápených a osamelých ľudí!“ Mladý muž zúril ako šialený.

Napokon si celý vyčerpaný sadol do prednej lavice. Beznádejne sa pozrel na kríž. Od zaprášeného povrchu sa odrážali slnečné lúče prenikajúce cez špinavé okno. „Všade samý zmätok! Svet, ktorý si stvoril nie je nič iné len samý chaos! Veď už ja by som urobil lepší svet ako je tento!“

Na chvíľu sa odmlčal. A potom v tichu tejto zaprášenej kaplnky počul hlas, ktorý mu doširoka otvoril oči i ústa: „Presne to chcem, aby si urobil.“


Zdieľať: