Svoju osemročnú dcérku Helenku a päťročného syna Petra som vzal so sebou na nákup. Keď sme prišli na parkovisko pred supermarket, stál tam veľký náklaďák s nápisom: ZOO domácich miláčikov. Deti okamžite vyskočili a prosili: „Ocko, môžeme tam ísť? Prosím. Prosím. Môžeme ísť?“ Za ohradou boli mláďatká rôznych zvierat. Dal som im peniaze, postavili sa do radu a ja som odišiel nakupovať. Tešil som sa, že si pokojne nakúpim, čo potrebujem.

Keď som sa však o chvíľu vracal k autu, Helenka mi šla oproti. Bol som prekvapený a rozmýšľal som, čo sa mohlo stať. Keď som sa jej na to spýtal, pozrela sa na mňa veľkými nevinnými očami a smutne povedala: „Vieš, ocko, stálo to 20 korún, a tak som zo svojich pridala Petrovi.“

Potom povedala takú krásnu vetu, akú som hádam ešte nikdy nepočul. Zopakovala naše rodinné motto: Láska v akcii. Celé roky sledovala, ako sa spolu s manželkou snažíme žiť podľa tohto motta a teraz sa to stalo aj jej životným štýlom. Aj keď má zvieratká oveľa radšej ako jej menší brat, dokázala sa ich vzdať.

Keď sme sa o nejaký čas opäť ocitli na tomto parkovisku, Peter si vypýtal peniaze a hneď utekal do malej ZOO. My s Helenkou sme stáli za plotom a sledovali ho. Vo vrecku ma pálila dvadsaťkorunáčka; Helenke som ju však neponúkol a ona ju odo mňa ani nepýtala.


Zdieľať: