Mama písala pri stole listy a jej malá dcérka sa hrala vo vedľajšej izbe s bábikou. Po nejakej chvíli zavolala mama svoju dcérku, aby prišla k nej a sadla si jej na kolená. Dievčatko povedalo: „Mami, som taká rada, že si ma zavolala k sebe. Mám ťa tak veľmi rada.“

„Ty ma máš rada, zlatko moje?“ spýtala sa mama a nežne objala svoju päťročnú dcérku. „Mám radosť z toho, že ma máš rada. Dúfam, že si sa necítila sama, kým som písala list. Zdalo sa mi, že sa s bábikou krásne spolu hráte.“

„Bolo nám spolu dobre, ale už ma prestáva baviť stále jej vravieť, že ju mám rada. Ona mi to nikdy nevráti.“

„Je toto dôvod, prečo máš rada mňa?“

„To je len jeden dôvod, mami, ale nie ten najlepší.“

„A aký je ten najlepší?“

Jej žiarivé modré očká zvážneli, keď odpovedala: „Ach, mami, ty to netušíš? Mám ťa rada. Veď ty si ma mala rada a starala si sa o mňa už vtedy, keď som ja bola ešte príliš malá na to, aby som ti tvoju lásku opätovala.“

Aj Pán Boh nás mal rád skôr, ako sme dokázali jeho lásku opätovať. Ba dokonca aj vtedy, keď sme o ňom ešte nič nepočuli, alebo ho vedome odmietali. Dnes, keď to vieme, máme príležitosť vyjadriť mu za to svoju vďačnosť a jeho lásku mu opätovať.


Zdieľať: