Na piatok 23. júla 1742 John Wesley nikdy nezabudol. Pri písaní svojho denníka zápasil so slovami:

„Okolo tretej hodiny odpoludnia som šiel pozrieť svoju mamu… Sadol som si k nej na posteľ. Prežívala svoj posledný boj. Nedokázala rozprávať, ale verím, že bola celkom pri vedomí. Pohľad mala pokojný a vyrovnaný, oči upreté dohora…

Medzi treťou a štvrtou hodinou sa strieborný povraz začal pretrhávať a koleso v studnici jej života lámať. Potom, bez boja, bez vzdychania a stonania naposledy vydýchla. Stáli sme okolo postele a splnili jej posledné prianie, ktoré vyslovila krátko predtým, než stratila reč: ´Deti, hneď ako budem vyslobodená, zaspievajte Bohu Žalmy chvály.´“


Zdieľať: