Skúste si predstaviť veľkolepú udalosť, ktorá sa konala na úrade vlády Spojených štátov vo Washingtone. Na slávnostný obed na počesť malej ženy v bielom sárí sa tam spolu so svojimi manželkami zišli niektorí najvplyvnejší predstavitelia Spojených štátov.

Keď v zodratých sandáloch naboso vstúpila do miestnosti, všetci stíchli a postavili sa, aby vzdali hold tejto drobnej žene. Významní muži sa zrazu cítili akísi nesvoji. Stretli sa, aby vyjadrili úctu Matke Tereze z Kalkaty, nositeľke Nobelovej ceny mieru, no namiesto toho sa im zdalo, že svojou prítomnosťou ona poctila ich.

Keď hovorila o tom, že tento svet potrebuje lásku, milosrdenstvo a súcit, že potrebuje ľudí, ktorí sú ochotní stať sa Božími vyslancami lásky, jej modré oči doslova žiarili uprostred jej vráskami pokrytej hnedej tváre.

Viem si predstaviť, ako drží v náručí zomierajúceho človeka, ktorého k nej priniesli priamo z bahna niektorej kalkatskej ulice. Aj keď strašne zapácha, drží ho za ruku. Láskavo sa mu prihovára a snaží sa prinútiť ho, aby vypil aspoň trochu teplej polievky.

Viem si predstaviť, ako drží v náručí malé dievčatko, ktoré trpí hnačkou. Jej pomocníci ho našli odhodené v kontajneri. Po kvapkách mu dáva mlieko a volá ho tými najkrajšími menami, aké pozná. Nikto nebol pre ňu príliš chorý, príliš nenormálny, príliš zapáchajúci a príliš špinavý. Matka Tereza bola Božou vyslankyňou, ozvenou jeho lásky.


Zdieľať: